utorok 7. októbra 2008

27.9.2008 – prvý zápis NEW !!!

Ten chlapík, ktorý nám včera povedal kde nájdeme Votku sa mi zdal známy. Musel som ho už niekde vidieť. Zdalo sa mi, že som ho videl v Kruhovom námestí v Zabbiho. Čo by tu sakra robil? Ale teraz nemám čas zisťovať kto to bol, lebo Očimi môže už byť v nebezpečenstve.

Keď sme prišli pred krčmu, dostali sme pochybnosť o tom či je to naozaj krčma. Tá budova dosť pripomínala kadibúdku. Dlho sme uvažovali nad tým, či máme do nej skutočne vojsť. No vošli sme. Zelené plamene horiacich lámp osvetľovali schody, (aj ja som sa čudoval prečo tie lampy horia na zeleno), ktoré viedli do podzemia. Vstúpili sme do krčmy s dosť čudným názvom, Hrobka. Krčma plná podivínov a skrachovancov. Sadli sme si pri bar a barman ihneď začal čumieť na Blek Starr. Nechápal som prečo. Blek Starr využila situáciu a snažila sa od barmana vymámiť čo najviac informácii o Votkovi. Za ten čas som letmým pohľadom prešiel po krčme. Znovu som ho zbadal. Ten chalan asi fakt nemá čo robiť. Všimol som si na ňom ale malú zmenu. Pásku mal cez druhé oko a to oko, ktoré páska bežne zakrývala bolo iné. Bolo zelené ako oči Blek Starr. Niečo mi tu nesedí.

Po dialógu medzi Blek Starr a barmanom, ktorý trval približne dve minúty, Blek Starr prezradila barmanovi svoje číslo...topánok. Blek Starr ma chytila za ruku a viedla ma k najtmavšiemu kútu miestnosti. Bol tam stôl, pri ktorom sedel osamelý človek v plášti. Nebolo mu vidno do tváre. Sedel pri vyprchanej minerálke. Aspoň to tak vyzeralo.

„Môžem Vás na chvíľu vyrušiť?“ opýtal som sa opatrne, aby som náhodou nevzbudil pozornosť, aj keď sa mi zdalo, že tu je to nemožné.

„NIE!“ arogantne, ale spontánne odfrkol.

„Pán Votka,“ začala Blek Starr. „AKO JE MOŽNÉ, ŽE TU POPÍJATE MINERÁLKU?“

„Kto ste?!“ opýtal sa kľudne a zvedavo.

„Sme Očimi Otočiho priatelia. Hľadali sme vás,“ Blek Starr sa snažila o dialóg.

„Tak ste ma našli a teraz vypadnite!“

„Dobre tak mi ideme, keď nechcete Očimovi pomôcť,“ povedal som a vydal som sa na odchod.

Blek Starr sa na pár sekúnd odmlčala a potom dodala: „A na to SF6 zabudnite.“

Nechápal som o čom to hovorí. Žeby niečo tajila?  

„Stojte!“ Mikuláš si oprel ruky o stôl a postavil. Konečne sme mu videli do tváre. Vyzeral dosť podobne ako som si ho predstavoval. Až na tie vrkôčiky. Všimol som si, že bol dosť malého vzrastu a vedľa seba mal položenú nejakú palicu s kryštálom. Na palici mal odložený klobúk, ktorý by ste hocikedy mohli vidieť na japonskom ryžovom poli. Na boku mal štítok s nápisom Made in China.

„Sadnite si.“

Mikuláš prisľúbil, že Očimovi pomôže. Lenže na to aby vyrobil jeho vzácny elixír potreboval veľmi vzácnu chemikáliu, ktorú takýto výrobcovia alkoholu nazývajú SF6. Ako Mikuláš povedal, SF6 zháňa už pár rokov. Bez nej totiž nemohol vyrobiť Očimovi elixír. Blek Starr povedala, že pozná istého Ree Paranoia, o ktorom sa traduje, že túto chemikáliu vie vyrobiť. Zase on? Kto je to, keď ho aj Blek Starr pozná? Mikuláš už len dodal, kde nájdeme jeho labák, aby som vedel kam to SF6 doniesť. Hneď na to sme krčmu opustili. Blek Starr mala v Drynkolii ešte čosi na práci, takže som išiel Reeho hľadať sám. Informácia Blek Starr, že Ree sa nachádza v Zabbiho mi moc pomohla.

 

pondelok 6. októbra 2008

26.9.2008

Po vynikajúcom obede, ktorý sme mali našťastie so sebou, sme sa vydali na prechádzku po Drynkolii. Drynkolia bolo nádherné mesto. Fakt zaujímavé. Celé zo skla. Jeho jasnomodrý nádych dodával mestu akýsi šmrnc. Vďaka týmto faktom na mňa Drynkolia pôsobila neuveriteľne chladne, aj keď som si bol vedomý toho, že sme sa nachádzali pri okraji púšte.
Blúdili sme. Od únavy sa nám až nohy podlamovali. Plynuli minúty a slnko už takmer zapadlo. Prechádzali sme tými najtemnejšími uličkami DRYNKOLIE, až sme dorazili k miestu, ktoré sa nachádzalo blízko niečoho, čo dosť pripomínalo námestie. A v tej uličke stála tlupa ľudí. Toľko ľudí som jakživ pokope nikdy nevidel. Vysvetlilo sa, že všetci tí ľudia čakajú v rade. Áno, čakali v rade. Nemohol som tomu veriť. Niektorí ľudia tam dokonca čakali aj niekoľko dní pokým sa dostali na rad. Tak sme chvíľu s Blek Starr čakali. Do Klubu uctievačov falošnej brady, ako sme zistili. Znova tu bol ten klub. Aj v Zabbiho bol presne taký istý. 
Mikuláša som v živote nevidel. Ani Blek Starr nevie ako vyzerá. Bude ho dosť obtiažné nájsť. Ale predstavoval som si ho s nejakou dlhou zašednutou briadkou na ktorej má spravené vrkôčiky. Po dlhšej dobe, (možno ubehlo iba pár hodín), sme sa predbehli. Zaujímavé, že to nikomu nevadilo. ALE NEBOL TAM! Bol tu len nejaký starec dlhou bradou s vrkôčikmi, ale nebol to Mikuláš. Také sklamanie!
Celou cestou po Drynkolii som nariekal, kde len môže byť? Kde? Keď sme vychádzali z tej uličky na námestie, tak na rohu ulice do nás vrazil nejaký chlapec. Určite započul, ako na celú ulicu vykrikujem: Kde je Mikuláš Votka? Ako to len mohol počuť? Na tom už ale nezáleží. Chlapec hneď, bez toho aby povedal aspoň prepáč začal o ňom rozprávať.
„Hľadáte Mikuláša?“ opýtal sa akoby mi vedel čítať myšlienky. Určite si myslí aký je macher.
„Áno,“ odpovedal som. “Je to súrne!“
„Mikuláš sa nestretáva len tak s hocikým.“
„Mňa to nezaujíma!“ slušne sa do debaty pripojila Blek Starr.
Chlapec v tom momente, ako prehovorila zazrel na ňu svojím jedným okom. Prenikavý pohľad.
„Fakt to potrebujeme vedieť,“ oponoval som.
„Dobre, ako myslíte,“ povedal úlisne. „Osobu, ktorú hľadáte sa zdržiava tam hore.“ Prstom ukázal na kopec za Drynkoliu. Nejaká drevená chalúpka. Ledva by sa tam zmestil jeden človek. Aj to postojačky.
„Hrobka,“ dodal chlapec s pásku cez oko.
„Hrobka?!“ zopakovali sme naraz s Blek Starr.
„Áno, krčma,“ vyvrátil nám naše myšlienky. „Tam sa zdržiava každú sobotu. Mimo tohto dňa nikto nevie kde sa nachádza.“
Šťastie pre nás. Dneska je piatok. Zajtra tam pôjdeme. Na dnes nám táto informácia úplne stačila. Musíme ísť spať ale do hotela, lebo za noc, keď sme spali nám niekto ukradol stan.