Po vynikajúcom obede, ktorý sme mali našťastie so sebou, sme sa vydali na prechádzku po Drynkolii. Drynkolia bolo nádherné mesto. Fakt zaujímavé. Celé zo skla. Jeho jasnomodrý nádych dodával mestu akýsi šmrnc. Vďaka týmto faktom na mňa Drynkolia pôsobila neuveriteľne chladne, aj keď som si bol vedomý toho, že sme sa nachádzali pri okraji púšte.
Blúdili sme. Od únavy sa nám až nohy podlamovali. Plynuli minúty a slnko už takmer zapadlo. Prechádzali sme tými najtemnejšími uličkami DRYNKOLIE, až sme dorazili k miestu, ktoré sa nachádzalo blízko niečoho, čo dosť pripomínalo námestie. A v tej uličke stála tlupa ľudí. Toľko ľudí som jakživ pokope nikdy nevidel. Vysvetlilo sa, že všetci tí ľudia čakajú v rade. Áno, čakali v rade. Nemohol som tomu veriť. Niektorí ľudia tam dokonca čakali aj niekoľko dní pokým sa dostali na rad. Tak sme chvíľu s Blek Starr čakali. Do Klubu uctievačov falošnej brady, ako sme zistili. Znova tu bol ten klub. Aj v Zabbiho bol presne taký istý.
Mikuláša som v živote nevidel. Ani Blek Starr nevie ako vyzerá. Bude ho dosť obtiažné nájsť. Ale predstavoval som si ho s nejakou dlhou zašednutou briadkou na ktorej má spravené vrkôčiky. Po dlhšej dobe, (možno ubehlo iba pár hodín), sme sa predbehli. Zaujímavé, že to nikomu nevadilo. ALE NEBOL TAM! Bol tu len nejaký starec dlhou bradou s vrkôčikmi, ale nebol to Mikuláš. Také sklamanie!
Celou cestou po Drynkolii som nariekal, kde len môže byť? Kde? Keď sme vychádzali z tej uličky na námestie, tak na rohu ulice do nás vrazil nejaký chlapec. Určite započul, ako na celú ulicu vykrikujem: Kde je Mikuláš Votka? Ako to len mohol počuť? Na tom už ale nezáleží. Chlapec hneď, bez toho aby povedal aspoň prepáč začal o ňom rozprávať.
„Hľadáte Mikuláša?“ opýtal sa akoby mi vedel čítať myšlienky. Určite si myslí aký je macher.
„Áno,“ odpovedal som. “Je to súrne!“
„Mikuláš sa nestretáva len tak s hocikým.“
„Mňa to nezaujíma!“ slušne sa do debaty pripojila Blek Starr.
Chlapec v tom momente, ako prehovorila zazrel na ňu svojím jedným okom. Prenikavý pohľad.
„Fakt to potrebujeme vedieť,“ oponoval som.
„Dobre, ako myslíte,“ povedal úlisne. „Osobu, ktorú hľadáte sa zdržiava tam hore.“ Prstom ukázal na kopec za Drynkoliu. Nejaká drevená chalúpka. Ledva by sa tam zmestil jeden človek. Aj to postojačky.
„Hrobka,“ dodal chlapec s pásku cez oko.
„Hrobka?!“ zopakovali sme naraz s Blek Starr.
„Áno, krčma,“ vyvrátil nám naše myšlienky. „Tam sa zdržiava každú sobotu. Mimo tohto dňa nikto nevie kde sa nachádza.“
Šťastie pre nás. Dneska je piatok. Zajtra tam pôjdeme. Na dnes nám táto informácia úplne stačila. Musíme ísť spať ale do hotela, lebo za noc, keď sme spali nám niekto ukradol stan.
Prihlásiť na odber:
Zverejniť komentáre (Atom)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára