Budil som sa s menšou opicou. Dobre, hlavu mi šlo roztrhnúť a od večera som mal kolotoč. Disketu som musel stratiť niekde počas nočného hrkania izby číslo 36. To bol isto aj dôvod prečo som sa zobudil na zemi pod umývadlom.
Do večera som musel vytriezvieť, aby sa Reeho úloha o oslobodenie mojej maličkosti o Gabriela Garretta nejako nezvrtla. Celý jeden deň a pol som na to čakal a nie som ochotný čakať dlhšie.
Obedoval som o 16:59 a pol. Už som bol vtedy úplne triezvy. Zbavil som sa všetkých prázdnych absinthových fliaš a zúfalo čakal na chvíľu, keď zavítam k Reeovi. Čas sa krátil.
Čas zahubenia alchymistu dôb dávno minulých, Garretta, sa blížil. Keby žila Absinthia, určite by sa tomu potešila. Potešil by sa tomu aj AbSin Teer, alchymista, ktorý bol Gabrielovi vždy na stope. Dúfam, že za jeho zabitie dostanem odmenu a všetko sa vráti do starých koľají. Len absolútne neviem čo je s Igorom. Adamus, po ktorom som tak dlho pátral sa mi stratil. Prisahám, že po mojom vyliečení sa pôjdem pustiť do hľadania.
A teraz? Teraz odchádzam k Reeovi. Na moje najdôležitejšie poslanie.
KONIEC PRVEJ ČASTI
štvrtok 12. februára 2009
2.10.2008 – Štvrtok v Špine!
Tento deň sa strašne dlho tiahol. Ale ani som sa nenazdal a už bol večer a pomaly som kráčal do Špiny! Po poslednom incidente u Blek Starr som sa musel na chvíľu nasťahovať do hotela. Som zvedavý ako budú reagovať, keď zistia že nemám prachy na zaplatenie. Aj tak som mal jeden z najlepších apartmánov. Všetci to nazývali Hrkajúca izba a asi mali aj dôvod na to keďže s ňou triaslo. Človek sa tam dobre vyspal. Aj tak odmietam za niečo také platiť.
V Špine! bolo celkom dosť ľudí. Zdalo sa mi to, ako keby sem prišla polka Zabbiho a Drynkolie. Ľudia sa bavili na nádherných tónoch Vŕzgajúcich Dverí od predkapely Nula. Niektorí si sem prišli uctiť pamiatku poslednej smrti Kovalda Patrična Sagnieviča. Netuším, kto to bol, ale všade mal svoju bustu prekrytú jemný falošným hodvábom z čiernej látky.
Dreem dnes vôbec nerobila, ale všade boli úplne čudní ľudia. Chlapík zarastený iba na jednej strane tváre, ďalší mal v bruchu dieru, niektorí tam behali v kostýmoch vianočných králikov.
Sedel som pri bare a ľudí stojacích pred pódiom som si nevšímal. Hľadal som Angusa – prefetovaného gitaristu Absinth Districtu. Žiaľ nemohol som ho nikde nájsť, vlastne ani neviem, že prečo som ho hľadal, no možno preto, lebo to bola jediná osoba, ktorú som tu poznal. Asi zase žral hríby niekde na záchode, aj napriek tomu, že za pár minút už mali hrať.
Sedel som pri bare. Sám ako vždy. Prisadol si ku mne navonok normálne vyzerajúci človek. Už to ako vyzeral bolo zvláštne. Nebol opitý, ani nahríbovaný. Jeho dlhšie hnedé vlasy mu padali do tváre aby nevidel. V pravej ruke si stále točil paličkou od bicích. Primitívnosť. To dokáže každý. Sám som to dokonca aj skúsil. No bol som už po jednom absinthe, tak už som nemal takú koncentráciu. Nevadí, za triezva by som to určite zmákol. Bol to bubeník distriktu. Jeden z najlepších v celej Drynkolii a Zabbiho. Mortimer M. Montgomery. Tak znelo jeho meno. Pozval som ho na absinth, lenže ako som sa dozvedel neskôr od neho, nepije, tak som to musel vypiť sám. Netrvalo to dlho a zas som bol vyrušovaný.
„Ivan Ivanovič?“ spýtala sa nejaká hnusne červenovlasá žena. Jej vlasy naozaj pripomínali hrdzu a možno nielen pripomínali, ale čo ak boli naozaj hrdzavé?
„Nie,“ odpovedal som slušne.
„Volám sa Suuh Lasiová. Dúfam, že Vás nevyrušujem.“
„Vyrušujete,“ snažil som sa odpovedať na rovinu.
„A prečo? Prečo vám to vadí? To je jedno. Som vedúca Klubu pre všeobecné zdementnenie. Nedávno sme sa spojili s Ligou pre nezávislé súhlasenie.“ Vykladala mi svoje kecy tak nezáživne až mi degradovalo IQ.
„Aha,“ povedal som. „A čo ja ako s tým?“
„Vás to nezaujíma? Prečo vás to nezaujíma? Prečo?“
„Malo by?“ Naozaj ma nudila. Fakt som ju nemohol ani len počuť, a to jej prečo a prečo mi už parádne liezlo na nervy. A ten povýšenecky tón. Ešte raz sa ma to opýta, tak ju naučím, ako nosom rozbiť niekomu päsť.
„Ty sa nechceš so mnou baviť? FAJN! Ale ja som myslela, že ľudia ako ty...“ čo si ona o sebe myslí?
„Ľudia ako ja?“ bol som mierne zmätený.
„Áno ľudia ako ty. Clyrsovia,“ videl som jej na tvári, ako si užíva ten slastný pocit, že vie niečo viac ako ja. Po chvíli pokračovala: „To sú ľudia s encly.“
„Aha, ale ja nemám encly. Ja ani neviem čo to je.“
„Prečo to nevieš? Ja ti to aj tak nepoviem, haha, “ no tak toto bola posledná kvapka maku. Už som mal z nej zuby plné kostnej drene naplnenej bežnou ústnou vodou na hubenie hmyzu. Pohľad na jej tupý ksicht ma vyvádzal z miery natoľko, že som na chvíľu pochyboval o relativite vesmíru a vôbec. Nastolila sa otázka v mojej hlave, ako nemohol pri bežnom upratovaní záhrady nepadnúť na jej hlavu kvetináč, ktorý si určite tak veľmi vážila. Ako mohla robiť bez problémov pukance v mikrovlnke? Jej hrdzavá osoba ma buď nehorázne šťastie, alebo skôr má osud geniálny zmysel pre ignorantstvo.
„Nechceš sa aspoň pridať do klubu?“ prosíkala.
„Nie! Súhlasiť môžem aj doma,“ odpovedal som po chvíli rázneho uvažovania.
Otočil som sa od nej a odišiel na iný koniec baru. Ale predtým som jej ukázal milé gesto na rozlúčku. Som rád, že odvtedy ma za večer otravovala už iba trikrát. Bol to úplne zanedbateľný počet.
Dal som si nový špeciálny drink. Volal sa Vyparujúca sa ruka. Mix absinthu, nachtu a maku. Chutilo mi to. Síce som nevedel, že čo je to nacht, ale odhliadnuc od toho, tak to bolo niečo naozaj vynikajúce.
Koncert sa nachádzal akurát v plnom prúde, všade navôkol densili ľudia, sem-tam niekto pogoval. Aj sám so sebou keď to inak nešlo. V rohu pri stene stál nejaký týpek s dúhovaným zeleným tričkom a rozdával za peniaze diskety s najväčšími hitmi A.D., ako sú Trip, Trip II, Pinkey Nonsens, Green Mushroom, 2 Dni Bez Haluze, Liči a banán, Oči plné maku, Escape from Neverland, Hluchý Zošit 2 a ich najznámejšia pesnička Green Medicine. Ku každej diskete ste dostali pribalený magnet. Neviem k čomu to bolo, neviem, či to bolo vôbec praktické, ale aspoň mi to prehralo tie pesničky. Hluchý Zošit 2 bola pre mňa novinka. Tú pesničku som ja doteraz nepoznal, ale musím povzniesť jej ducha. Fakt je dobrá.
Som fakt rád, že som si kúpil ich výberovku. Aspoň mám čo počúvať.
Dlho som sa už nezdržoval. Posledná pesnička už dohrávala a ja som sem neska prišiel iba kvôli tej diskete. Po skončení sa Morty postavil a do davu hodil svoje kovové paličky. Prvú chytil nejaký chytrolín s drednatou hlavou oblečený v bielej kombinéze. Jasne som na nej rozpoznal logo firmy A.S.T., ktorá sa zameriavala na ťažbu absinthu v uránových lomoch. Tá druhá letela poloblúkom cez celú krčmu a trafila Suuh Lasiovú rovno do hlavy. Bez problémov padla na zem. Fanúšikovia po nej ihneď skočili, lenže Suuh Lasiová sa pod ťarchou toľkých spotených tiel začala dusiť. Keď som to zbadal chcel som na nich zakričať, no uvedomil som si, že cez ten hluk by ma aj tak nepočuli, tak som sa na to vykašlal. Nezodpovednosť fanúšikov Mortyho kovovej paličky pripravila o život ďalšiu osobu.
Pri odchode som nechtiac narazil do tej osoby s dierou v bruchu. Chcel som sa mu ospravedlniť, lenže hlas v mojej hlave ma nútil povedať niečo úplne iné. Gabrielov hlas sa mi ozýval v každej slepej dutine môjho mozgu.
„Rád ťa znovu vidím, Abe,“ povedal som nahlas a rýchlo som sa pobral preč. Neznášam situácie keď musím hovoriť niečo, čo ani nechcem. Počul som ako ten s dierou ziapal: „KDE SI!?!?“
Utekať preč odtiaľ mi neprišlo vôbec divné. Ten chlapík vyzeral naozaj nebezpečne. Hrubý čierny rám na okuliaroch, biele dlhé vlasy zakryté klobúkom. Toho chlapíka som už raz videl, neviem kde, ale videl som ho.
Pred spaním som si stihol ešte vypočuť 2 Dni bez Haluze na ozrejmenie nádherného koncertu zo ŠPINY!, dopil som zvyšný absinth a ďalej si už nič nepamätám.
V Špine! bolo celkom dosť ľudí. Zdalo sa mi to, ako keby sem prišla polka Zabbiho a Drynkolie. Ľudia sa bavili na nádherných tónoch Vŕzgajúcich Dverí od predkapely Nula. Niektorí si sem prišli uctiť pamiatku poslednej smrti Kovalda Patrična Sagnieviča. Netuším, kto to bol, ale všade mal svoju bustu prekrytú jemný falošným hodvábom z čiernej látky.
Dreem dnes vôbec nerobila, ale všade boli úplne čudní ľudia. Chlapík zarastený iba na jednej strane tváre, ďalší mal v bruchu dieru, niektorí tam behali v kostýmoch vianočných králikov.
Sedel som pri bare a ľudí stojacích pred pódiom som si nevšímal. Hľadal som Angusa – prefetovaného gitaristu Absinth Districtu. Žiaľ nemohol som ho nikde nájsť, vlastne ani neviem, že prečo som ho hľadal, no možno preto, lebo to bola jediná osoba, ktorú som tu poznal. Asi zase žral hríby niekde na záchode, aj napriek tomu, že za pár minút už mali hrať.
Sedel som pri bare. Sám ako vždy. Prisadol si ku mne navonok normálne vyzerajúci človek. Už to ako vyzeral bolo zvláštne. Nebol opitý, ani nahríbovaný. Jeho dlhšie hnedé vlasy mu padali do tváre aby nevidel. V pravej ruke si stále točil paličkou od bicích. Primitívnosť. To dokáže každý. Sám som to dokonca aj skúsil. No bol som už po jednom absinthe, tak už som nemal takú koncentráciu. Nevadí, za triezva by som to určite zmákol. Bol to bubeník distriktu. Jeden z najlepších v celej Drynkolii a Zabbiho. Mortimer M. Montgomery. Tak znelo jeho meno. Pozval som ho na absinth, lenže ako som sa dozvedel neskôr od neho, nepije, tak som to musel vypiť sám. Netrvalo to dlho a zas som bol vyrušovaný.
„Ivan Ivanovič?“ spýtala sa nejaká hnusne červenovlasá žena. Jej vlasy naozaj pripomínali hrdzu a možno nielen pripomínali, ale čo ak boli naozaj hrdzavé?
„Nie,“ odpovedal som slušne.
„Volám sa Suuh Lasiová. Dúfam, že Vás nevyrušujem.“
„Vyrušujete,“ snažil som sa odpovedať na rovinu.
„A prečo? Prečo vám to vadí? To je jedno. Som vedúca Klubu pre všeobecné zdementnenie. Nedávno sme sa spojili s Ligou pre nezávislé súhlasenie.“ Vykladala mi svoje kecy tak nezáživne až mi degradovalo IQ.
„Aha,“ povedal som. „A čo ja ako s tým?“
„Vás to nezaujíma? Prečo vás to nezaujíma? Prečo?“
„Malo by?“ Naozaj ma nudila. Fakt som ju nemohol ani len počuť, a to jej prečo a prečo mi už parádne liezlo na nervy. A ten povýšenecky tón. Ešte raz sa ma to opýta, tak ju naučím, ako nosom rozbiť niekomu päsť.
„Ty sa nechceš so mnou baviť? FAJN! Ale ja som myslela, že ľudia ako ty...“ čo si ona o sebe myslí?
„Ľudia ako ja?“ bol som mierne zmätený.
„Áno ľudia ako ty. Clyrsovia,“ videl som jej na tvári, ako si užíva ten slastný pocit, že vie niečo viac ako ja. Po chvíli pokračovala: „To sú ľudia s encly.“
„Aha, ale ja nemám encly. Ja ani neviem čo to je.“
„Prečo to nevieš? Ja ti to aj tak nepoviem, haha, “ no tak toto bola posledná kvapka maku. Už som mal z nej zuby plné kostnej drene naplnenej bežnou ústnou vodou na hubenie hmyzu. Pohľad na jej tupý ksicht ma vyvádzal z miery natoľko, že som na chvíľu pochyboval o relativite vesmíru a vôbec. Nastolila sa otázka v mojej hlave, ako nemohol pri bežnom upratovaní záhrady nepadnúť na jej hlavu kvetináč, ktorý si určite tak veľmi vážila. Ako mohla robiť bez problémov pukance v mikrovlnke? Jej hrdzavá osoba ma buď nehorázne šťastie, alebo skôr má osud geniálny zmysel pre ignorantstvo.
„Nechceš sa aspoň pridať do klubu?“ prosíkala.
„Nie! Súhlasiť môžem aj doma,“ odpovedal som po chvíli rázneho uvažovania.
Otočil som sa od nej a odišiel na iný koniec baru. Ale predtým som jej ukázal milé gesto na rozlúčku. Som rád, že odvtedy ma za večer otravovala už iba trikrát. Bol to úplne zanedbateľný počet.
Dal som si nový špeciálny drink. Volal sa Vyparujúca sa ruka. Mix absinthu, nachtu a maku. Chutilo mi to. Síce som nevedel, že čo je to nacht, ale odhliadnuc od toho, tak to bolo niečo naozaj vynikajúce.
Koncert sa nachádzal akurát v plnom prúde, všade navôkol densili ľudia, sem-tam niekto pogoval. Aj sám so sebou keď to inak nešlo. V rohu pri stene stál nejaký týpek s dúhovaným zeleným tričkom a rozdával za peniaze diskety s najväčšími hitmi A.D., ako sú Trip, Trip II, Pinkey Nonsens, Green Mushroom, 2 Dni Bez Haluze, Liči a banán, Oči plné maku, Escape from Neverland, Hluchý Zošit 2 a ich najznámejšia pesnička Green Medicine. Ku každej diskete ste dostali pribalený magnet. Neviem k čomu to bolo, neviem, či to bolo vôbec praktické, ale aspoň mi to prehralo tie pesničky. Hluchý Zošit 2 bola pre mňa novinka. Tú pesničku som ja doteraz nepoznal, ale musím povzniesť jej ducha. Fakt je dobrá.
Som fakt rád, že som si kúpil ich výberovku. Aspoň mám čo počúvať.
Dlho som sa už nezdržoval. Posledná pesnička už dohrávala a ja som sem neska prišiel iba kvôli tej diskete. Po skončení sa Morty postavil a do davu hodil svoje kovové paličky. Prvú chytil nejaký chytrolín s drednatou hlavou oblečený v bielej kombinéze. Jasne som na nej rozpoznal logo firmy A.S.T., ktorá sa zameriavala na ťažbu absinthu v uránových lomoch. Tá druhá letela poloblúkom cez celú krčmu a trafila Suuh Lasiovú rovno do hlavy. Bez problémov padla na zem. Fanúšikovia po nej ihneď skočili, lenže Suuh Lasiová sa pod ťarchou toľkých spotených tiel začala dusiť. Keď som to zbadal chcel som na nich zakričať, no uvedomil som si, že cez ten hluk by ma aj tak nepočuli, tak som sa na to vykašlal. Nezodpovednosť fanúšikov Mortyho kovovej paličky pripravila o život ďalšiu osobu.
Pri odchode som nechtiac narazil do tej osoby s dierou v bruchu. Chcel som sa mu ospravedlniť, lenže hlas v mojej hlave ma nútil povedať niečo úplne iné. Gabrielov hlas sa mi ozýval v každej slepej dutine môjho mozgu.
„Rád ťa znovu vidím, Abe,“ povedal som nahlas a rýchlo som sa pobral preč. Neznášam situácie keď musím hovoriť niečo, čo ani nechcem. Počul som ako ten s dierou ziapal: „KDE SI!?!?“
Utekať preč odtiaľ mi neprišlo vôbec divné. Ten chlapík vyzeral naozaj nebezpečne. Hrubý čierny rám na okuliaroch, biele dlhé vlasy zakryté klobúkom. Toho chlapíka som už raz videl, neviem kde, ale videl som ho.
Pred spaním som si stihol ešte vypočuť 2 Dni bez Haluze na ozrejmenie nádherného koncertu zo ŠPINY!, dopil som zvyšný absinth a ďalej si už nič nepamätám.
1.10.2008 – Streda večer
Mystical Mushrooms bol obchodík vcelku malý a dnes výnimočne so zatiahnutými roletami, aby nebolo vidno dnu. Ešte mal otvorené, ako som zistil z otváracích hodín, ktoré mal napísané na dverách. Otvorené denne – dohodou.
Reeho som nikde nevidel. To je ale bežné. Pracuje v obchode, v ktorom sa nachádza málokedy.
„Kázal som ti nech sem nechodíš!“ jasne som počul jeho hlas. Ree sa na mňa pozeral zavesený dole hlavou. Visel za nohy z kraja absinthového regálu. Myslím, že je to jeho určitý druh relaxácie, keďže popritom popíjal nejaký kokteil. Akýsi mix absinthu a adamusov.
„Čože??? To vážne?“ snažil som sa ho oklamať. “Nevadí, aj tak som sem prišiel iba kvôli jednej veci. Nechcem ťa nejako zdržiavať...“
„Už ma zdržuješ!“ šepol. „Čo potrebuješ? Nemám čas.“
To bolo dosť podozrivé na Reeho. Takto predtým vôbec nereagoval. Mám pocit, že sa tu niečo deje, niečo, čo bude asi prepisovať dejiny Zabbiho.
„Minule si predpovedal to, čo som akurát chcel povedať. Prečo to aj teraz nerobíš?“
„Jednoducho, nechce sa mi! Tak to už vyklop, čo tu chceš!?“ povedal Ree znudene.
„Ty si to vedel, že?“
„Áno vedel. Už?“
„Čo už?“ vážne som nechápal tomu o čo mu ide. Tak som teda začal. S nadšením som mu rozprával o mojich ešte čudnejších snoch, o Blek Starr, ktorú sa mi zdá, že aj poznal. Spomenul som aj ďalšie nezaujímavé veci ako bol napríklad ten chlapec, čo nemá čo robiť. Angusa z Absinth District a takisto aj Dreem. Pri tom poslednom mene zmenil mimiku tváre a už konečne vyzeral, že ho to aj zaujíma. Dúfam, na nič som nezabudol. Ale ako sa zdá, Ree bol na túto situáciu už vopred pripravený. Ale predsa ho informácia o tom, že Blek Starr sa mení na Zuzku zarazila.
„Encly,“ povedal mierne od veci. Nechápal som čo myslí tým zmätkom.
„Encly? Čože???“ spýtal som sa mierne nechápavo.
“Áno, encly. Každý, kto pije absinth ho má v sebe. Lenže o ňom dlhú dobu ani nemusí vedieť. Encly sa totiž zjavuje čisto náhodne. Neexistuje žiadna príručka, ako objaviť a využívať vlastné encly,“ objasňoval situáciu Ree, lenže za ním som si všimol veľkú nenápadnú knihu viazanú v koži s názvom Poznaj svoje encly od AbSin Teera.
„Som mimo. Čo je vlastne to ENKLY?“
„Nie enkly, ale encly!“ opravil ma prísne gramatiku dodržiavajći Ree. „Encly je podstate inverzia vlastnosti osoby pijúcej absinth pravidelne vo veľkej miere. Takisto encly môže vyzerať aj ako tvoja vlastná nesmrteľná predstava samého seba. Chápeš?“
„Ani moc nie, ale v kľude pokračuj.“
„Ty si magor!“ neviem prečo ma uráža, no pokračoval. „Tak pekne od začiatku. Pred približne tisíc rokmi jedna víla, aspoň sa to tvrdilo, volala sa Absinthia vymyslela elixír dodávajúci silu, energiu, odvahu a niekedy aj psychotropné halucinačné predstavy, ktorý si veľmi rýchlo získal popularitu najmä u nižšej vrstvy. Neskôr si ho obľúbila, najmä kvôli svojmu halucinačnému efektu aj šľachta. Nápoj pomenovali podľa stvoriteľky, Absinth. Dodnes sa poznajú len dve prísady, takže originálny absinth je už takmer nemožné vyrobiť, pokiaľ nevieš ako na to. Prvou známou zložkou sú výťažky z adamusov a tou druhou je neveľmi známe SF6. Lenže malo aj zlú stránku, dopad na vývoj jedinca. Ľudia v sebe objavovali zvláštne schopnosti, takzvané encly. Nečakala to ani samotná Absinthia, tak zasiahla a ľuďom, ktorý encly využívali na prospech iných ľudí encly jednoducho zničila.“
„Takže v podstate mám encly aj ja? Aj ty? Čo robí tvoje encly?“
„Encly môže s tebou nažívať v rovnováhe, alebo môže byť mocnejšie ako samotný hostiteľ, Blek Starr je len encly ako si už sám zistil, ale najlepšie je keď máš encly potlačené ako ja.“
„Potlačené?“
„Áno, encly ako také nefunguje len využívaš jeho schopnosti.“ Ree vystrel pravú ruku a na dlani sa mu zjavil zelený plameň, ktorý sa rozrástol na takmer celú ruku. Nakoniec sa z neho vytvoril akýsi ohnivý pazúr. „To bolo len na ukážku. Veľa ľudí ma encly podobné môjmu. Lenže sú aj mocnejšie a tie sú nebezpečné.“
„Napríklad?“ Spýtal som sa, no skôr ako stihol odpovedať som mu povedal že ja mám podozrenie na encly. Porozprával som mu o detailnejšie o sne v ktorom zabila Blek Starr Očimiho.
„Tomu neverím. Blek Starr by to nikdy nespravila. Poznám Blek Starr už dlho a viem že ona toho není schopná. Si si istý, že to bola Blek Starr? Šak to bol len sen a sny sú v podstate nereálne, pokiaľ...“ nedokončil vetu.
„Pokiaľ čo?“ nenaliehal som.
„Má tvoje encly meno?“
„Asi,“ spomenul som si na zážitok, keď sa so mnou bavil môj odraz. Tak som mu o tom povedal.
„Počas obdobia Absinthie existoval Rád Alchymistov, ktorý ona sama založila. Skladal sa z jedenástich členov. Každý z nich dostal do daru od Absinthie jednu jej znalosť pod prísahou, že sa s ňou nebude s nikým deliť. Keďže to bola prísaha alchymistov, tak pri jej porušení by došlo k odobratí alchymistickej licencie a všetkých znalostí. Aj ja mám licenciu, visí tamto na stene,“ ukázal. Jeho licencia tam naozaj visela, takže som si už bol istý, že je to znalý človek. Licencia mala nádherný rám a aj samotná licencia bola prepracovaná. Zarámovaný kus čierneho papiera, na ktorom stálo zeleným ornamentálnym písmom: LICENCIA. Nemal som pochýb o jej pravosti.
Ree pokračoval: „Lenže v Ráde boli dvaja alchymisti, ktorý večne súperili. AbSin Teer a Tieňový Alchým. Ten druhý sa snažil zbierať všetku moc len a len pre seba a meváhal pri tom zavraždiť iných alchymistov. Jeho moc bola postupom času taká veľká, že samotná Absinthia musela zakročiť. AbSin Teer nepotreboval zbierať moc vo forme znalostí, ale on zas zbieral encly, no jeho sa Absinthia nebála. Tieňový Alchým bol nebezpečný pre každého a keďže Absinthia vedela encly vytiahnuť z človeka a spraviť z neho hmotnú podobu, vedela to aj opačne. Alchýma zmenila v encly, keďže ho nebolo možné zabiť a to encly rozdelila na štvrtiny ktoré vložila do troch ľudí. Ako to spravila, tak Absinthia zmizla a AbSin Teer tiež a Rád sa rozpadol. O Tieňovom Alchýmovi nebolo dlho, takmer tisíc rokov vôbec počuť až doteraz.“
„AbSin Teer?“ spýtal som sa, no ako som to dopovedal sa zablýskalo, síce bola obloha úplne jasná.
„AbSin Teer?“ zopakoval som to a znova sa to stalo. Začínam veriť na náhody.
„Až doteraz? To sa akože niekde objavil?“
„Áno ten alchymista prekliaty do encly sa volá Gabriel Garrett. Jeho moc ovládať tiene je ho robí jedným z najmocnejším a najnebezpečnejším alchymistom. S jeho príchodom sa v meste objavil aj AbSin Teer a boj medzi Mocnými sa bude opakovať. Gabriela treba z teba dostať!“
„Netvrdil si, že to dokáže iba Absinthia?“
„Tvrdil, lenže aj ja mám tu znalosť,“ a na jeho tvári sa objavil divný úsmev podobný tomu jeho.
Ree sa pripravoval na to dostať ho zo mňa a v štádiu jeho premeny ho zabiť, keď do miestnosti vletela akási známa osoba. Dreem. Už z diaľky kričala: „REEEE! Niečo sa stalo z dehydrátom nanomolekulnej samokarbyodnej reakcie tetraoxidabsintodolu. Je nestabilný!“ ziapala, no v tom si ma tam všimla a ostala ticho.
„Nieeee! Zase tá hippopotomonstrosesquipedaliophobia.“ Pozrel som na neho ako na nejakého podivína z rodu terapeutov.
„To je fóbia z dlhých slov,“ dodal.
„Mimochodom chýba nám korok,“ doplnila Dreem a radšej sa už rýchlo vrátila naspäť.
„Prečo mi to robíš?! Dobre vieš, že nemám rád palidrómy! Tá aibohphobia ma raz zničí.“ Rozkrikoval sa po Dreem. Nechápal som o čom točí ale bolo mi to jedno, keďže som tomu nerozumel.
“V piatok prídi, odoberem ti toho kreténa! A teraz už choď niekam!“
To je pozajtra. Takže štvrtok musím nejako zabiť. Akonáhle som vychádzal z Mystical Mushrooms narazil do mňa Anddy a varoval ma aby som nechodil zajtra do Špiny!, lebo tam rozdávajú diskety s nahrávkami Absinth District.
Reeho som nikde nevidel. To je ale bežné. Pracuje v obchode, v ktorom sa nachádza málokedy.
„Kázal som ti nech sem nechodíš!“ jasne som počul jeho hlas. Ree sa na mňa pozeral zavesený dole hlavou. Visel za nohy z kraja absinthového regálu. Myslím, že je to jeho určitý druh relaxácie, keďže popritom popíjal nejaký kokteil. Akýsi mix absinthu a adamusov.
„Čože??? To vážne?“ snažil som sa ho oklamať. “Nevadí, aj tak som sem prišiel iba kvôli jednej veci. Nechcem ťa nejako zdržiavať...“
„Už ma zdržuješ!“ šepol. „Čo potrebuješ? Nemám čas.“
To bolo dosť podozrivé na Reeho. Takto predtým vôbec nereagoval. Mám pocit, že sa tu niečo deje, niečo, čo bude asi prepisovať dejiny Zabbiho.
„Minule si predpovedal to, čo som akurát chcel povedať. Prečo to aj teraz nerobíš?“
„Jednoducho, nechce sa mi! Tak to už vyklop, čo tu chceš!?“ povedal Ree znudene.
„Ty si to vedel, že?“
„Áno vedel. Už?“
„Čo už?“ vážne som nechápal tomu o čo mu ide. Tak som teda začal. S nadšením som mu rozprával o mojich ešte čudnejších snoch, o Blek Starr, ktorú sa mi zdá, že aj poznal. Spomenul som aj ďalšie nezaujímavé veci ako bol napríklad ten chlapec, čo nemá čo robiť. Angusa z Absinth District a takisto aj Dreem. Pri tom poslednom mene zmenil mimiku tváre a už konečne vyzeral, že ho to aj zaujíma. Dúfam, na nič som nezabudol. Ale ako sa zdá, Ree bol na túto situáciu už vopred pripravený. Ale predsa ho informácia o tom, že Blek Starr sa mení na Zuzku zarazila.
„Encly,“ povedal mierne od veci. Nechápal som čo myslí tým zmätkom.
„Encly? Čože???“ spýtal som sa mierne nechápavo.
“Áno, encly. Každý, kto pije absinth ho má v sebe. Lenže o ňom dlhú dobu ani nemusí vedieť. Encly sa totiž zjavuje čisto náhodne. Neexistuje žiadna príručka, ako objaviť a využívať vlastné encly,“ objasňoval situáciu Ree, lenže za ním som si všimol veľkú nenápadnú knihu viazanú v koži s názvom Poznaj svoje encly od AbSin Teera.
„Som mimo. Čo je vlastne to ENKLY?“
„Nie enkly, ale encly!“ opravil ma prísne gramatiku dodržiavajći Ree. „Encly je podstate inverzia vlastnosti osoby pijúcej absinth pravidelne vo veľkej miere. Takisto encly môže vyzerať aj ako tvoja vlastná nesmrteľná predstava samého seba. Chápeš?“
„Ani moc nie, ale v kľude pokračuj.“
„Ty si magor!“ neviem prečo ma uráža, no pokračoval. „Tak pekne od začiatku. Pred približne tisíc rokmi jedna víla, aspoň sa to tvrdilo, volala sa Absinthia vymyslela elixír dodávajúci silu, energiu, odvahu a niekedy aj psychotropné halucinačné predstavy, ktorý si veľmi rýchlo získal popularitu najmä u nižšej vrstvy. Neskôr si ho obľúbila, najmä kvôli svojmu halucinačnému efektu aj šľachta. Nápoj pomenovali podľa stvoriteľky, Absinth. Dodnes sa poznajú len dve prísady, takže originálny absinth je už takmer nemožné vyrobiť, pokiaľ nevieš ako na to. Prvou známou zložkou sú výťažky z adamusov a tou druhou je neveľmi známe SF6. Lenže malo aj zlú stránku, dopad na vývoj jedinca. Ľudia v sebe objavovali zvláštne schopnosti, takzvané encly. Nečakala to ani samotná Absinthia, tak zasiahla a ľuďom, ktorý encly využívali na prospech iných ľudí encly jednoducho zničila.“
„Takže v podstate mám encly aj ja? Aj ty? Čo robí tvoje encly?“
„Encly môže s tebou nažívať v rovnováhe, alebo môže byť mocnejšie ako samotný hostiteľ, Blek Starr je len encly ako si už sám zistil, ale najlepšie je keď máš encly potlačené ako ja.“
„Potlačené?“
„Áno, encly ako také nefunguje len využívaš jeho schopnosti.“ Ree vystrel pravú ruku a na dlani sa mu zjavil zelený plameň, ktorý sa rozrástol na takmer celú ruku. Nakoniec sa z neho vytvoril akýsi ohnivý pazúr. „To bolo len na ukážku. Veľa ľudí ma encly podobné môjmu. Lenže sú aj mocnejšie a tie sú nebezpečné.“
„Napríklad?“ Spýtal som sa, no skôr ako stihol odpovedať som mu povedal že ja mám podozrenie na encly. Porozprával som mu o detailnejšie o sne v ktorom zabila Blek Starr Očimiho.
„Tomu neverím. Blek Starr by to nikdy nespravila. Poznám Blek Starr už dlho a viem že ona toho není schopná. Si si istý, že to bola Blek Starr? Šak to bol len sen a sny sú v podstate nereálne, pokiaľ...“ nedokončil vetu.
„Pokiaľ čo?“ nenaliehal som.
„Má tvoje encly meno?“
„Asi,“ spomenul som si na zážitok, keď sa so mnou bavil môj odraz. Tak som mu o tom povedal.
„Počas obdobia Absinthie existoval Rád Alchymistov, ktorý ona sama založila. Skladal sa z jedenástich členov. Každý z nich dostal do daru od Absinthie jednu jej znalosť pod prísahou, že sa s ňou nebude s nikým deliť. Keďže to bola prísaha alchymistov, tak pri jej porušení by došlo k odobratí alchymistickej licencie a všetkých znalostí. Aj ja mám licenciu, visí tamto na stene,“ ukázal. Jeho licencia tam naozaj visela, takže som si už bol istý, že je to znalý človek. Licencia mala nádherný rám a aj samotná licencia bola prepracovaná. Zarámovaný kus čierneho papiera, na ktorom stálo zeleným ornamentálnym písmom: LICENCIA. Nemal som pochýb o jej pravosti.
Ree pokračoval: „Lenže v Ráde boli dvaja alchymisti, ktorý večne súperili. AbSin Teer a Tieňový Alchým. Ten druhý sa snažil zbierať všetku moc len a len pre seba a meváhal pri tom zavraždiť iných alchymistov. Jeho moc bola postupom času taká veľká, že samotná Absinthia musela zakročiť. AbSin Teer nepotreboval zbierať moc vo forme znalostí, ale on zas zbieral encly, no jeho sa Absinthia nebála. Tieňový Alchým bol nebezpečný pre každého a keďže Absinthia vedela encly vytiahnuť z človeka a spraviť z neho hmotnú podobu, vedela to aj opačne. Alchýma zmenila v encly, keďže ho nebolo možné zabiť a to encly rozdelila na štvrtiny ktoré vložila do troch ľudí. Ako to spravila, tak Absinthia zmizla a AbSin Teer tiež a Rád sa rozpadol. O Tieňovom Alchýmovi nebolo dlho, takmer tisíc rokov vôbec počuť až doteraz.“
„AbSin Teer?“ spýtal som sa, no ako som to dopovedal sa zablýskalo, síce bola obloha úplne jasná.
„AbSin Teer?“ zopakoval som to a znova sa to stalo. Začínam veriť na náhody.
„Až doteraz? To sa akože niekde objavil?“
„Áno ten alchymista prekliaty do encly sa volá Gabriel Garrett. Jeho moc ovládať tiene je ho robí jedným z najmocnejším a najnebezpečnejším alchymistom. S jeho príchodom sa v meste objavil aj AbSin Teer a boj medzi Mocnými sa bude opakovať. Gabriela treba z teba dostať!“
„Netvrdil si, že to dokáže iba Absinthia?“
„Tvrdil, lenže aj ja mám tu znalosť,“ a na jeho tvári sa objavil divný úsmev podobný tomu jeho.
Ree sa pripravoval na to dostať ho zo mňa a v štádiu jeho premeny ho zabiť, keď do miestnosti vletela akási známa osoba. Dreem. Už z diaľky kričala: „REEEE! Niečo sa stalo z dehydrátom nanomolekulnej samokarbyodnej reakcie tetraoxidabsintodolu. Je nestabilný!“ ziapala, no v tom si ma tam všimla a ostala ticho.
„Nieeee! Zase tá hippopotomonstrosesquipedaliophobia.“ Pozrel som na neho ako na nejakého podivína z rodu terapeutov.
„To je fóbia z dlhých slov,“ dodal.
„Mimochodom chýba nám korok,“ doplnila Dreem a radšej sa už rýchlo vrátila naspäť.
„Prečo mi to robíš?! Dobre vieš, že nemám rád palidrómy! Tá aibohphobia ma raz zničí.“ Rozkrikoval sa po Dreem. Nechápal som o čom točí ale bolo mi to jedno, keďže som tomu nerozumel.
“V piatok prídi, odoberem ti toho kreténa! A teraz už choď niekam!“
To je pozajtra. Takže štvrtok musím nejako zabiť. Akonáhle som vychádzal z Mystical Mushrooms narazil do mňa Anddy a varoval ma aby som nechodil zajtra do Špiny!, lebo tam rozdávajú diskety s nahrávkami Absinth District.
1.10.2008 – Streda
Domov som dorazil až utorok pred obedom. Takže ani len netuším, čo sa dialo. Ale jedno viem isto. Ten sen čo sa mi minule sníval v Kazimarských lesoch ma niečo spoločné s tým dnešným. Bol a vlastne aj je to môj najdivnejší sen a to ani nepočítam dnešný večer. Ale všetko postupne. Keď sa tak zamyslím nad tým, nebol ani divný, ale akoby to ani sen nebol.
Ocitol som sa niekde v lesoch. Neboli to Kazimarské lesy, tie som už ako tak poznal, ba ani Rumunské lesy na Juhu, v ktorých som stopoval Igora. Nie, boli to lesy iné, nezvyčajné.
Bola noc, mesačný svit osvetľoval malú lúku v strede lesa. Stál som na kraji lesa, na hranici lesa s lúkou. Za nejakým stromom, v tme. Predo mnou sedel Očimi na nejakom väčšom kameni. V ľavej ruke držal svoju poslednú fľašku s elixírom a medzi prstami mu horela cigareta. Tou druhou písal na kolene nejaký list. Popri tejto jeho namáhavej činnosti mu vták, čo mu sedel na pleci do ucha v kuse škriekal nejaké nezmyselné bláboly. Jasne som rozoznal, že je to vrabec. Snažil som sa sen ovládnuť ako to zvyčajne robím, ale teraz to vôbec nešlo. Ani v najmenšom. Moja postava ešte k tomu aj v mojom sne vôbec nereagovala. Očimi skrútil kôru z dreva, na ktorú písal a pripevnil ju vrabcovi o nohu a ten odletel. Aspoň sa teda o to pokúšal.
Očimi dofajčil. Pribehla k nemu nejaká osoba v čiernom plášti a v kapucni. Postavy stáli oproti sebe, ale nič nehovorili. Nevydali ani len zvuk padajúceho lístia. Očimi pomaly dopíjal zvyšky elixíru, ktoré potom odpľul osobe v plášti pred nohy.
„Nemyslel som si o tebe, že si taká sviňa!“ začal Očimi, ale nezdalo sa, že by to na tú druhú osobu malo nejaký efekt.
„Nemal si to robiť. Všetko si pokazil!“ pokračovala osoba v čiernom.
Bol to sen a ja si zase nepamätám celý priebeh konverzácie. Možno je to dobre a možno nie. Budem sa snažiť napísať všetko, čo som si zapamätal.
„Tým, že chceš vyhubiť adamusy si si narobil kopu nepriateľov. Halucinogénny výťažok z adamusov sa medzi ľudmi dobre predáva. Vďaka Reeovi. Dokonca po tebe začal pátrať už aj AbSin Teer a to je pre teba veľmi zlé, Očimi. Štastie, že ten Ivan Ivanovič je tak naivný,“ pokračovala neznáma osoba.
„AbSin Teer?“ Očimi pôsobil, že ho to meno vydesilo. Kto to je? Dúfam že to není nejaký ďalší adamus, silnejší než Igor. „On žije? Myslel som, že od tej chvíle čo som...“ Nedokončil to. Ostal ako ľadová socha na kamennom podstavci.
„Áno máš pravdu. Lenže vtedy nežili v takej dokonalej symbióze ako teraz. Je mocnejší a ani Ree ho nezastaví,“ hovorila osoba, no mňa tá odpoveď pôsobila mierne od veci. Je to až moc zložité. Vec, do ktorej som sa asi nemal miešať. Ale, však je to len sen. VSTÁVAJ! Nedalo sa.
Postavy ostali na chvíľku ticho. Očimi sa sem tam napil, skôr chcel sa napiť z prázdnej fľaše a ja ako snová postava som sa nemohol a ani nechcel už do toho dialógu miešať.
„Lenže niesom jediný, kto bojuje proti adamusom. To teda nie som.“
Osoba v čiernom sa nahlas zasmiala. „Máš pravdu. Ešte ten s denníkom. Ale ten je moc dementný na to aby vyhral. Len nikto nemôže byť až tak obmedzený. Nikto!“ tajomná postava sa odmlčala. „Keďže on je len bezvýznamný, takže si na to sám. Zas, ako vždy.“ Zas sa zasmiala. Ešte hlasnejšie ako pred tým.
Ako je vlastne možné, že na mňa môžu v mojom sne nadávať? Nedáva mi to žiadny zmysel.
Očimi podišiel k osobe bližšie, akoby sa bál, že ho niekto sleduje. Niečo pošepkal tej osobe do ucha. Síce to bol šepot, ale ja som to počul tak zreteľne akoby stáli vedľa mňa. Možno to bude aj tým, že stáli vedľa mňa. Vetu, ktorú povedal si budem pamätať asi do konca života. Takže predpokladám, že to bude ešte veľmi dlho. Tá nezabudnuteľná veta znela z Očimových úst takto: „Blek Starr, ja som ťa miloval a ty si ma takto zradila!“ To boli žiaľ Očimové posledné slová v tomto sne, ku ktorým Blek Starr už len dodala:
„Som ťa zneužila! To ma ospravedlňuje!“ ako to dopovedala, za Očimim z poza stromu vyliezol Igor. Veľký hríb mierne obhryzený od slimákov. A až teraz som si všimol jeho oči, o ktorých som si myslel že mu nenarástli. Takto z blízka som ho videl naposledy pred pár mesiacmi, ale vtedy mu z ústneho otvoru netiekla až taká veľká, nazval by som to slina.
Malého Očimi zhltol ako jednohubku. Bolo dosť desivé sa na to nezainteresovane sa pozerať. Igor si odgrgol až s lesom zatriaslo. Pri jeho druhom ešte nechutnejšom odgrgnutí vypľul očimovú katanu. Jediná vec ktorá ostala na tomto svete. Lenže Igorove uspokojenie z dobrého jedla netrvalo dlho. Začal sa zmenšovať, akoby starol. Tipoval by som aj lepru. Odpadla mu ruka a kúsok klobúku. Spanikáril. Rozbehol sa do lesa, čo to dalo a hneď nabral prvý strom. Igor sa zrútil na zem a strom, do ktorého narazil spadol na neho a predelil ho v tri polky.
Blek Starr? Čo tu robí Blek Starr? A kde je to „tu“?. Začínam pochybovať o mojej mysli či je zdravá. Keby bola, asi by sa mi nesnívali absurdity. Je to nereálne. Vlastne ja už ani neviem čomu mám veriť a čomu nie. Aj tak, najprekvapujúcejší bol koniec toho sna. Blek Starr zhodila zo seba plášť a jednoducho odletela. Zanechala za sebou len jasnozelený svetelný pás na nočnej oblohe, ktorý sa voľným okom nedal prehliadnuť.
Vtedy som sa vzbudil. Bolo to dnes niekedy po obede, ktorý som žiaľ nemal. Prebudil som sa v obývačke pod skleneným stolom. Na ňom položená fľaša absinthu takmer prázdna a asi šesť prázdnych pohárikov. Ja som pil absinth? Preto som asi tak dlho spal. Inak si to neviem vysvetliť.
Blek Starr ešte doma nebola. Aspoň som ju tu nikde nevidel. Je tak dlho preč a ja cítim strašnú potrebu jej povedať o mojom zvláštnom sne. V izbe kde bola vtáčia klietka, tak kúte izby hneď vedľa postele ležal vykotený vták – vrabec. Pravdepodobne je tam tak odkedy priletel. Nik netuší ako dlho to môže byť, aj keď sa mi zdá, že od neskutočnej únavy chcípol. Vedľa neho som našiel voľne pohodenú kôru. Presne takú istú ako mi poslal Očimi. Náhoda alebo zámer?
Dokonca som jasne rozpoznal Očimov rukopis, ktorý som nikdy nevidel. List bol krátky. Nemyslel som si, že by na mojich zopár otázok odpísal len jednu vetu.
NEVER BLEK STARR!
P.S.: Mikuláš je arogantný preto, lebo si ho deti mýlia so Santa Klausom.
Čože?! Neverím vlastným ušiam. Aj som si myslel, že si ho deti budú spájať so Santom, ale nechápem, prečo by som nemal veriť Blek Starr. Prečítal som si list druhý krát. Tentokrát tam stálo niečo iné.
FAKT JEJ NEVER!
Divné. Prečo by som jej nemal veriť? To ona mi pomohla zistiť, kde sa skrýva Mikuláš Votka, to ona mi vysvetlila, o čo tu vlastne ide, to ona bola ochotná ísť so mnou do Drynkolie, to ona zistila informácie o SF6, to všetko ona, tak prečo by som jej nemal veriť?
LEBO JE SVIŇA!
V liste stálo zase niečo iné. Už mi to nepríde ani divné. No keďže som bol ťažko ovplyvniteľný človek tak som tomu listu veril. Nakoniec som ho spálil, aby Blek Starr nič nezistila a popol som vysypal do urny čo mala v obývačke v jednej poličke nenápadne ukryté. Práve včas. Akurát prišla. Nevyzerá práve najlepšie. Začal som ju ľutovať, ale potom som si spomenul na sľub, ktorý som dal listu. Ani nebola rada, že ma vidí. Jej prvá veta po toľkých dňoch bola dosť zarážajúca.
„Inak uvedomil si si, že si sa ku mne nasťahoval?“ spýtala sa hneď ako ma zbadala.
„Nie. Ja som sa k tebe nasťahoval?“ fakt som si nebol toho vedomý ani len náhodou. Ale aj ja som prešiel rovno k veci.
„Včera som bol u Mikuláša. Zohnal som od Reea SF6, lenže Mikuláš to omylom rozbil. Ale neboj, on mal jedno v zásobe,“ začal som. „Mali by sme mu to zaniesť čím skôr, tým lepšie. Lenže o tom som nechcel hovoriť. Od kedy Očimi zavrel Absinth & Cesnak som dlho nevidel Zuzku. Kde je?“
Ako som dopovedal túto vetu, tak sa stalo niečo čo som ani len v tom divnotvornom sne. Blek Starr na mňa pozerala neurčitým odpudzujúcim pohľadom. Na chvíľu sa zmenila na Zuzku. Dokonca mala na sebe aj nejaký určitý druh oblečenia.
„Never Blek Starr!“ skríkla hneď ako to dopovedala sa zas zmenila na Blek Starr.
Cítil som sa ešte viacej zmetený ako doteraz. A to bolo veruže viac než dosť. Rýchlo som sa vyhovoril, že mam ešte niečo na robote odišiel som si po veci a po klobúk samozrejme a rýchlo vypadol preč. Jediný, kto mi to mohol vysvetliť bol Ree. Síce od toho snu ani jemu už neverím.
Ocitol som sa niekde v lesoch. Neboli to Kazimarské lesy, tie som už ako tak poznal, ba ani Rumunské lesy na Juhu, v ktorých som stopoval Igora. Nie, boli to lesy iné, nezvyčajné.
Bola noc, mesačný svit osvetľoval malú lúku v strede lesa. Stál som na kraji lesa, na hranici lesa s lúkou. Za nejakým stromom, v tme. Predo mnou sedel Očimi na nejakom väčšom kameni. V ľavej ruke držal svoju poslednú fľašku s elixírom a medzi prstami mu horela cigareta. Tou druhou písal na kolene nejaký list. Popri tejto jeho namáhavej činnosti mu vták, čo mu sedel na pleci do ucha v kuse škriekal nejaké nezmyselné bláboly. Jasne som rozoznal, že je to vrabec. Snažil som sa sen ovládnuť ako to zvyčajne robím, ale teraz to vôbec nešlo. Ani v najmenšom. Moja postava ešte k tomu aj v mojom sne vôbec nereagovala. Očimi skrútil kôru z dreva, na ktorú písal a pripevnil ju vrabcovi o nohu a ten odletel. Aspoň sa teda o to pokúšal.
Očimi dofajčil. Pribehla k nemu nejaká osoba v čiernom plášti a v kapucni. Postavy stáli oproti sebe, ale nič nehovorili. Nevydali ani len zvuk padajúceho lístia. Očimi pomaly dopíjal zvyšky elixíru, ktoré potom odpľul osobe v plášti pred nohy.
„Nemyslel som si o tebe, že si taká sviňa!“ začal Očimi, ale nezdalo sa, že by to na tú druhú osobu malo nejaký efekt.
„Nemal si to robiť. Všetko si pokazil!“ pokračovala osoba v čiernom.
Bol to sen a ja si zase nepamätám celý priebeh konverzácie. Možno je to dobre a možno nie. Budem sa snažiť napísať všetko, čo som si zapamätal.
„Tým, že chceš vyhubiť adamusy si si narobil kopu nepriateľov. Halucinogénny výťažok z adamusov sa medzi ľudmi dobre predáva. Vďaka Reeovi. Dokonca po tebe začal pátrať už aj AbSin Teer a to je pre teba veľmi zlé, Očimi. Štastie, že ten Ivan Ivanovič je tak naivný,“ pokračovala neznáma osoba.
„AbSin Teer?“ Očimi pôsobil, že ho to meno vydesilo. Kto to je? Dúfam že to není nejaký ďalší adamus, silnejší než Igor. „On žije? Myslel som, že od tej chvíle čo som...“ Nedokončil to. Ostal ako ľadová socha na kamennom podstavci.
„Áno máš pravdu. Lenže vtedy nežili v takej dokonalej symbióze ako teraz. Je mocnejší a ani Ree ho nezastaví,“ hovorila osoba, no mňa tá odpoveď pôsobila mierne od veci. Je to až moc zložité. Vec, do ktorej som sa asi nemal miešať. Ale, však je to len sen. VSTÁVAJ! Nedalo sa.
Postavy ostali na chvíľku ticho. Očimi sa sem tam napil, skôr chcel sa napiť z prázdnej fľaše a ja ako snová postava som sa nemohol a ani nechcel už do toho dialógu miešať.
„Lenže niesom jediný, kto bojuje proti adamusom. To teda nie som.“
Osoba v čiernom sa nahlas zasmiala. „Máš pravdu. Ešte ten s denníkom. Ale ten je moc dementný na to aby vyhral. Len nikto nemôže byť až tak obmedzený. Nikto!“ tajomná postava sa odmlčala. „Keďže on je len bezvýznamný, takže si na to sám. Zas, ako vždy.“ Zas sa zasmiala. Ešte hlasnejšie ako pred tým.
Ako je vlastne možné, že na mňa môžu v mojom sne nadávať? Nedáva mi to žiadny zmysel.
Očimi podišiel k osobe bližšie, akoby sa bál, že ho niekto sleduje. Niečo pošepkal tej osobe do ucha. Síce to bol šepot, ale ja som to počul tak zreteľne akoby stáli vedľa mňa. Možno to bude aj tým, že stáli vedľa mňa. Vetu, ktorú povedal si budem pamätať asi do konca života. Takže predpokladám, že to bude ešte veľmi dlho. Tá nezabudnuteľná veta znela z Očimových úst takto: „Blek Starr, ja som ťa miloval a ty si ma takto zradila!“ To boli žiaľ Očimové posledné slová v tomto sne, ku ktorým Blek Starr už len dodala:
„Som ťa zneužila! To ma ospravedlňuje!“ ako to dopovedala, za Očimim z poza stromu vyliezol Igor. Veľký hríb mierne obhryzený od slimákov. A až teraz som si všimol jeho oči, o ktorých som si myslel že mu nenarástli. Takto z blízka som ho videl naposledy pred pár mesiacmi, ale vtedy mu z ústneho otvoru netiekla až taká veľká, nazval by som to slina.
Malého Očimi zhltol ako jednohubku. Bolo dosť desivé sa na to nezainteresovane sa pozerať. Igor si odgrgol až s lesom zatriaslo. Pri jeho druhom ešte nechutnejšom odgrgnutí vypľul očimovú katanu. Jediná vec ktorá ostala na tomto svete. Lenže Igorove uspokojenie z dobrého jedla netrvalo dlho. Začal sa zmenšovať, akoby starol. Tipoval by som aj lepru. Odpadla mu ruka a kúsok klobúku. Spanikáril. Rozbehol sa do lesa, čo to dalo a hneď nabral prvý strom. Igor sa zrútil na zem a strom, do ktorého narazil spadol na neho a predelil ho v tri polky.
Blek Starr? Čo tu robí Blek Starr? A kde je to „tu“?. Začínam pochybovať o mojej mysli či je zdravá. Keby bola, asi by sa mi nesnívali absurdity. Je to nereálne. Vlastne ja už ani neviem čomu mám veriť a čomu nie. Aj tak, najprekvapujúcejší bol koniec toho sna. Blek Starr zhodila zo seba plášť a jednoducho odletela. Zanechala za sebou len jasnozelený svetelný pás na nočnej oblohe, ktorý sa voľným okom nedal prehliadnuť.
Vtedy som sa vzbudil. Bolo to dnes niekedy po obede, ktorý som žiaľ nemal. Prebudil som sa v obývačke pod skleneným stolom. Na ňom položená fľaša absinthu takmer prázdna a asi šesť prázdnych pohárikov. Ja som pil absinth? Preto som asi tak dlho spal. Inak si to neviem vysvetliť.
Blek Starr ešte doma nebola. Aspoň som ju tu nikde nevidel. Je tak dlho preč a ja cítim strašnú potrebu jej povedať o mojom zvláštnom sne. V izbe kde bola vtáčia klietka, tak kúte izby hneď vedľa postele ležal vykotený vták – vrabec. Pravdepodobne je tam tak odkedy priletel. Nik netuší ako dlho to môže byť, aj keď sa mi zdá, že od neskutočnej únavy chcípol. Vedľa neho som našiel voľne pohodenú kôru. Presne takú istú ako mi poslal Očimi. Náhoda alebo zámer?
Dokonca som jasne rozpoznal Očimov rukopis, ktorý som nikdy nevidel. List bol krátky. Nemyslel som si, že by na mojich zopár otázok odpísal len jednu vetu.
NEVER BLEK STARR!
P.S.: Mikuláš je arogantný preto, lebo si ho deti mýlia so Santa Klausom.
Čože?! Neverím vlastným ušiam. Aj som si myslel, že si ho deti budú spájať so Santom, ale nechápem, prečo by som nemal veriť Blek Starr. Prečítal som si list druhý krát. Tentokrát tam stálo niečo iné.
FAKT JEJ NEVER!
Divné. Prečo by som jej nemal veriť? To ona mi pomohla zistiť, kde sa skrýva Mikuláš Votka, to ona mi vysvetlila, o čo tu vlastne ide, to ona bola ochotná ísť so mnou do Drynkolie, to ona zistila informácie o SF6, to všetko ona, tak prečo by som jej nemal veriť?
LEBO JE SVIŇA!
V liste stálo zase niečo iné. Už mi to nepríde ani divné. No keďže som bol ťažko ovplyvniteľný človek tak som tomu listu veril. Nakoniec som ho spálil, aby Blek Starr nič nezistila a popol som vysypal do urny čo mala v obývačke v jednej poličke nenápadne ukryté. Práve včas. Akurát prišla. Nevyzerá práve najlepšie. Začal som ju ľutovať, ale potom som si spomenul na sľub, ktorý som dal listu. Ani nebola rada, že ma vidí. Jej prvá veta po toľkých dňoch bola dosť zarážajúca.
„Inak uvedomil si si, že si sa ku mne nasťahoval?“ spýtala sa hneď ako ma zbadala.
„Nie. Ja som sa k tebe nasťahoval?“ fakt som si nebol toho vedomý ani len náhodou. Ale aj ja som prešiel rovno k veci.
„Včera som bol u Mikuláša. Zohnal som od Reea SF6, lenže Mikuláš to omylom rozbil. Ale neboj, on mal jedno v zásobe,“ začal som. „Mali by sme mu to zaniesť čím skôr, tým lepšie. Lenže o tom som nechcel hovoriť. Od kedy Očimi zavrel Absinth & Cesnak som dlho nevidel Zuzku. Kde je?“
Ako som dopovedal túto vetu, tak sa stalo niečo čo som ani len v tom divnotvornom sne. Blek Starr na mňa pozerala neurčitým odpudzujúcim pohľadom. Na chvíľu sa zmenila na Zuzku. Dokonca mala na sebe aj nejaký určitý druh oblečenia.
„Never Blek Starr!“ skríkla hneď ako to dopovedala sa zas zmenila na Blek Starr.
Cítil som sa ešte viacej zmetený ako doteraz. A to bolo veruže viac než dosť. Rýchlo som sa vyhovoril, že mam ešte niečo na robote odišiel som si po veci a po klobúk samozrejme a rýchlo vypadol preč. Jediný, kto mi to mohol vysvetliť bol Ree. Síce od toho snu ani jemu už neverím.
29.9.2008 - Pondelok
Dnes je ten veľký magický deň. Deň Dé. Deň, kedy pôjdem konečne navštíviť tú kľúčovú osobu v mojom pátraní po SF6 a iných dôležitostiach. REE PARANOI. Dúfam len, že nebude trpieť podobnými divnosťami ako väčšina ľudí, ktorých som doposiaľ spoznal. Ako napríklad ten hnusný feťák Angus, ktorý večne hľadal svoju Kiku. Šak ani neviem, kto tá jeho Kika je a prečo ju tak stále hľadá. Anddy, chlapec čo nemá čo robiť. Jeho páska nosená striedavo na jeho očiach ma už dosť iritovala, a ani neviem na čo ju nosí, keď vidí na obe oči. Na druhej strane som stretol aj normálne vyzerajúcich ľudí. DREEM. Osoba, ktorá sa zdá byť ako z inej krajiny, z iného miesta, nepasuje vôbec medzi týchto podivínov. Vyzerala ako vystrihnutá z rozprávky, ktorú vymýšľal drogovo závislí človek. Nič nelegálne. Keď sa tak nad tým zamyslím za posledných pár týždňov sa mi stala kopa abnormálnych vecí, s ktorými som sa za môjho bežného života nestretol. Ba, ani by ma o tom nenapadlo uvažovať.
Mystical Mushrooms som našiel pomerne rýchlo. Od domu Blek Starr som prešiel pár uličkami, ktoré sa zdali byť takmer zabudnuté. Obývane machom a inou pre mňa neznámou háveďou. Prešiel som tade rýchlo v domnení, že je to skratka, aj keď historky o tej uličke tvrdili niečo iné. Historky tvrdili dosť absurdnú pravdu. Ulička ťa pohltí. Kto by už niečomu takému veril. GRIN STRÍT. Áno presne tak sa volala. Vábi vás svojím milo znejúcim hlasom a nakoniec vás zje!
Na námestí som odbočil doprava a zabočil, do tej uličky, kde aj včera. Do uličky, ktorú nebolo vidno. Architekt tohto námestia, si dal na jeho vybudovaní asi záležať. Ale, ako som už spomínal, táto ulička sa od ostatných líšila. Domy neboli vôbec stavané rovno, dvere tiež tak nepôsobili a aj komíny dokonca odporovali zaužívanému štandardu. K obchodu Mystical Mushrooms sa šlo cestou rovno oproti podniku ŠPINA!, cesta sa po niekoľkých metroch točila doprava a potom znovu doprava. Tvorila akéhosi slimáka. Predposledný dom. Dvere boli síce rovné, ale celý dom pôsobil krivo a spľasnuto. Na dome veľký, monumentálny nápis MYSTICAL MUSHROOMS. Na dverách neboli ani len otváracie hodiny, ako som bol zvyknutý u bežných obchodoch, ale môj pocit inteligentného človeka ma utvrdzoval, že tento obchod býva otvorený furt. Dokonca aj v nedeľu. Zbytočne som stratil jeden deň!
Vošiel som dnu. Miestnosť nebola veľká, zase ani malá. Najpozoruhodnejšia bola jeho výška. Áno obchod z vnútra pôsobil neuveriteľne vysoký. Možno to bude tými veľkými regálmi plnými všakovakými blbosťami od hadej kože, cez ampulky s vytrhnutými zubmi po vypchaté adamusy rôznych veľkosti. V regáli vzadu v miestnosti, za obrovským stolom, za ktorým nik nesedel, som si všimol rôzne zelené elixíry. Podľa štítkov nalepených na fľašiach som usúdil, že každý z nich ma iné využitie. Ale ja sa v tejto alchymistike vôbec, ale vôbec nevyznám. Dvere som zavrel s menším rachotom, na ktorý asi reagoval Ree, lebo vybehol so zadnej miestnosti a na celú ulici začal na mňa ziapať.
„TO SI TY! TEN, KTORÝ MA VŠADE HĽADÁ? ČO ODO MŇA CHCEŠ? DAJ MI POKOJ! TY ŠPINA HNUSNÁ ICHENBACHSKÁ!“
Ree vyzeral ako by sa práve zobudil. Mal šedé vlasy, okolo ktorých mal obmotanú šatku. V jej strede symbol. Akýsi plamienok. Nejaký iný symbol mal aj tiež na pravom rukáve. Pravdepodobne patril k tej jeho prekliatej alchýmii. Zaujali ma jeho, ako by som to nazval, no proste štvorce systematicky rozmiestnené. Neviem, aký efekt to malo mať, ale vyzeralo to zaujímavo. Musím podotknúť, že aj jeho oči boli zelené. Je to priam až podozrivé, že ľudia čo majú aj malé dočinenie s adamusmi majú zelené oči. Teda minimálne jedno oko.
„Ja nie som z Ichenbachu,“ odpovedal som zcela kľudne. „Volám sa Ivan Ivanovič.“
Ak, to bol Ree, čo predpokladám, že bol, sa tváril mierne prekvapene.
„...myslel som, že si to hnusné, tučné prasa s dlhými prstami. Ten pokašlaný exekútor, ale keď nie si tak fajn potom a zabudni na všetko, čo som povedal.“
Neviem na čo mám zabudnúť, nebodaj na niečo, čo povedal? Nepamätám si, že by niečo hovoril.
„Som Ree Paranoi,“ dodal. „ČO POTREBUJEŠ!“
„Počul som, že ty jediný predávaš SF6.“
„Áno, je to možné. Koľko toho potrebuješ? ŠPINA!“ opýtal sa.
„Tak akurát,“ odpovedal som.
„Lenže ak ty nezaplatíš Reeovi, Ree ťa potom zabije,“ povedal s úplnou vážnosťou. „Dobre, len žartujem, ale to neznamená, že nebudem rešpektovať pravidlo alchýmie.“
Rukou ukázal na stenu nad regálmi. Visela tam malá tabuľka, kde bol kriedou načmáraný nejaký nápis. Zdá sa, že ten nápis každú chvíľu menil lebo od toho neustáleho písania sa tabuľa načisto predrala a na niektorých miestach ostali už len diery. Čudujem sa, že tá krieda stále píše.
„Zákaz fajčiť?“ spýtal som sa prekvapene. Divné pravidlo, ale fakt to mal na tej tabuľke zavesenej na stene, tak aby si to všimol len ten, kto vie, že to tam je.
„...mal som na mysli tú druhú tabuľku.“
Ukázal na druhu stranu. Na tabuľke menšej, než bola tá predchádzajúca bolo na čiernej plachte smaragdovým písmom vyšitý nápis:
ĽUDSTVO NEMÔŽE NIKDY ZÍSKAŤ NIČ BEZ TOHO, ABY SA VZDALO NIEČOHO V TAKEJ ISTEJ HODNOTE.
„Aha...a čo ja stým? Na čo ti je pravidlo, ktorému aj tak nik nechápe?“
„Nie! Tým som len chcel povedať, čo mi ponúkneš ako protihodnotu za SF6?“
„No mám tu hodinky, dvadsaťsedem mincí v peňaženke a môj neoceniteľný klobúk,“ trochu sa mi točil jazyk. Vedel som, že ráno si nemám dávať ten absinth a ešte k tomu s kávou. Cítim sa mierne podnapitý. Sakra!
„Všetko čo si práve vymenoval môžem mať. Niečo iné.“
„Čo tak za inf...“ skočil mi do reči.
„To bude výborne. Informácie o adamusoch sa mi teraz hodia,“ povedal s menším úškrnom.
To, že mi skočil do reči som si nejako nevšímal, snažil som sa naplno vymyslieť si nejaké falošné informácie.
„Ak ťa môžem požiadať, tak nie nejaké falošné,“ zase mi skočil do reči.
„Jasné.“ Ako to robí? Vie snáď čítať myšlienky? „Niečo o Igorovi napríklad?“
„No o tajomnom pánovi ako vidím nič nevieš, no ale informácie o Igorovi sa mi fakt hodili. Díkes.“
Ja neviem o čo mu ide, netuším ani len akým spôsobom to robí, ale začínam sa toho desiť. Hovorí mi veci, ktoré som sa práve chystal povedať a aj veci, ktoré som nemal ujasnené povedal ako keby boli už dávno známe. Niečo tají. Určite niečo tají. A je toho určite viacej. Ree není asi až tak nezainteresovaný do tohto neobvyklého diania. Máme tu jeden veľký hríbový problém.
„Ako to robíš?“
„Čo ako robím?“
„Ako robíš to, že na moju otázku odpovieš skôr ako je položená?“ moje nevedomosť ma ničila.
„Vari vieš čítať myšlienky alebo nejak inak to predvídať?“
Ree bol fakt nejaký podivín. Iba odbehol do zadnej miestnosti a v malej sklenenej flaštičke mi doniesol SF6. Nič tam nebolo, aspoň som si to myslel, ale ja som sa málokedy zmýlil. Fakt vyzerala ako prázdna.
„Tu máš,“ povedal. „ To máš za tie informácie ako sme sa dohodli. A dávaj pozor na tu fľašku, je veľmi labilná. Ešte raz mnohokrát díky. Fakt som ti vďačný a nemusíš sa za nič ospravedlňovať. Varujem ťa, už nikdy sa sem nevracaj, lebo sa stane niečo čo by sme boli radi aby sa nestalo. A TERAZ VYPADNI!“
Absolútne som nechápal, čo to splietal, ale vyznelo to divne. Ale mám SF6 a môžeme zachrániť Očimiho. Ak Očimi vytriezvie je s ním amen, tak to tvrdila aspoň Blek Starr. No a ja nemám času navyše. Šťastie, že si ešte pamätám, kde sa nachádza Votkove laboratórium. Nachádzalo sa neďaleko Vysokých Hôr, ktorých vrchol nepresahoval hladinu mora. Kúsok nad Drynkoliou. Oblasť zvaná Niekde. Dal som si pár hríbov a zapil absinthom. Po pár pohárik som už našiel odhodlanie požiadať kŕdeľ kačíc o rýchli presun do Niekde. Po niekoľkých nepodarených pokusoch o zostrelenie banánom sa kačice aj tak vzdali a vysadili ma bezpečné miesto pri nádherne voňajúcej absinthovej rieke. Všetko sa mi zdalo také jasné, mnohofarebné a rozdvojené. Niečo nepríjemne. Začal som jasne vnímať svet okolo seba. Tie jeho ponuré farby, padnuté lístie zo stromov a veľký blikajúci nápis Votkovo Centrum pre Beznádejne Nevyliečiteľných a Ľudí. Nie, nie, to sa mi muselo ešte zdať. Asi nejaká hríbová deriéra.
Do jeho labáku viedla chodba pod tým nápisom, ktorý nebol až taký veľký a neblikal. Chodba na okraji hory sa tiahla pár metrov pod horou. Potom chodbou doľava niekoľko kilometrov rovno. Našťastie tam bol vozík ktorý ma odviezol necelých 11 metrov na druhú stranu k bielym nápadným plastovým dverám z bieleho plastu. Slušne som zaklopal a potom vtrhol dnu s hysterickým MÁM TO! Mikuláš sedel v kresle s nohami vyloženými na stole a očividne ma maximálne ignoroval. Sledoval nejakú trápnu chemickú reakciu, ktorej priebeh bol asi taký zložitý ako bublanie, penenie a sem-tam výbuch. Oblečený mal ten istý plášť, ktorý mal aj vtedy v Hrobke. Pravdepodobne ho zo seba nedal dole niekoľko rokov. Celý natešený, v ruke držiac fľaštičku s SF6, som sa ponáhľal za ním. Ani by ste neverili, aké bolo to laboratórium obrovské, na jeho konci jeden stôl, pri ktorom akurát sedel Mikuláš K. Votka.
Lenže, tá malá, ťažká, sklenená fľaštička sa mi z rúk vyšmykla, padla na zem a rozbila sa. Z miesta, kde sa rozbila unikal nejaký plyn. NIEE! To je Očimov koniec. Už nemáme žiadnu nádej ho zachrániť.
Mikuláš sa to snažil pozbierať. Lenže, keď som videl ako sa taký starý človek skláňa po niečo na zemi, nedalo mi a povedal som: „Ja to pozbieram.“
Mikuláš sa len smial a smial. Takého smiechu som sa najviac zo všetkého desil. Čo teraz?
Votka musel na mne spozorovať nepatrné známky v zmene nálady. Dodal: „Neboj, ja mám ešte jednu fľašku s Očimovým elixírom. Nevyzdvihol si ju a teba som len skúšal, čo si pre neho ochotný urobiť. Ja by som mu tú fľašku zaniesol aj sám, len som sa bál Očiho reakcie. Je totiž v plastovej fľaši a Oči je na plast alergický.“
Neváhal som ani minútu, fľašu mu vytrhol z rúk, lenže nebola zavretá tak sa mi podarilo niečo viacej vyliať, a ponáhľal som sa domov. Blek Starr by tam neska alebo zajtra už mala byť.
Rozhodol som sa ísť od Vysokých Hôr peši do Zabbiho. Bola to síce vzdialenosť ako od Zabbiho po Niekde, ale to mi nevadilo. Fľašku som amatérsky zaštupľoval nejakým vrchnákom, ktorý som našiel skrytý pod lístím mimo mojej cesty. Čudovali by ste sa, ale pasoval tam.
Cestu opisovať radšej nejdem, bola nudná, nezáživná a nad moje sily. Krátil som si ju spievaním pesničky, ktorá hrala na začiatku jedného známeho seriálu Burina.
Mystical Mushrooms som našiel pomerne rýchlo. Od domu Blek Starr som prešiel pár uličkami, ktoré sa zdali byť takmer zabudnuté. Obývane machom a inou pre mňa neznámou háveďou. Prešiel som tade rýchlo v domnení, že je to skratka, aj keď historky o tej uličke tvrdili niečo iné. Historky tvrdili dosť absurdnú pravdu. Ulička ťa pohltí. Kto by už niečomu takému veril. GRIN STRÍT. Áno presne tak sa volala. Vábi vás svojím milo znejúcim hlasom a nakoniec vás zje!
Na námestí som odbočil doprava a zabočil, do tej uličky, kde aj včera. Do uličky, ktorú nebolo vidno. Architekt tohto námestia, si dal na jeho vybudovaní asi záležať. Ale, ako som už spomínal, táto ulička sa od ostatných líšila. Domy neboli vôbec stavané rovno, dvere tiež tak nepôsobili a aj komíny dokonca odporovali zaužívanému štandardu. K obchodu Mystical Mushrooms sa šlo cestou rovno oproti podniku ŠPINA!, cesta sa po niekoľkých metroch točila doprava a potom znovu doprava. Tvorila akéhosi slimáka. Predposledný dom. Dvere boli síce rovné, ale celý dom pôsobil krivo a spľasnuto. Na dome veľký, monumentálny nápis MYSTICAL MUSHROOMS. Na dverách neboli ani len otváracie hodiny, ako som bol zvyknutý u bežných obchodoch, ale môj pocit inteligentného človeka ma utvrdzoval, že tento obchod býva otvorený furt. Dokonca aj v nedeľu. Zbytočne som stratil jeden deň!
Vošiel som dnu. Miestnosť nebola veľká, zase ani malá. Najpozoruhodnejšia bola jeho výška. Áno obchod z vnútra pôsobil neuveriteľne vysoký. Možno to bude tými veľkými regálmi plnými všakovakými blbosťami od hadej kože, cez ampulky s vytrhnutými zubmi po vypchaté adamusy rôznych veľkosti. V regáli vzadu v miestnosti, za obrovským stolom, za ktorým nik nesedel, som si všimol rôzne zelené elixíry. Podľa štítkov nalepených na fľašiach som usúdil, že každý z nich ma iné využitie. Ale ja sa v tejto alchymistike vôbec, ale vôbec nevyznám. Dvere som zavrel s menším rachotom, na ktorý asi reagoval Ree, lebo vybehol so zadnej miestnosti a na celú ulici začal na mňa ziapať.
„TO SI TY! TEN, KTORÝ MA VŠADE HĽADÁ? ČO ODO MŇA CHCEŠ? DAJ MI POKOJ! TY ŠPINA HNUSNÁ ICHENBACHSKÁ!“
Ree vyzeral ako by sa práve zobudil. Mal šedé vlasy, okolo ktorých mal obmotanú šatku. V jej strede symbol. Akýsi plamienok. Nejaký iný symbol mal aj tiež na pravom rukáve. Pravdepodobne patril k tej jeho prekliatej alchýmii. Zaujali ma jeho, ako by som to nazval, no proste štvorce systematicky rozmiestnené. Neviem, aký efekt to malo mať, ale vyzeralo to zaujímavo. Musím podotknúť, že aj jeho oči boli zelené. Je to priam až podozrivé, že ľudia čo majú aj malé dočinenie s adamusmi majú zelené oči. Teda minimálne jedno oko.
„Ja nie som z Ichenbachu,“ odpovedal som zcela kľudne. „Volám sa Ivan Ivanovič.“
Ak, to bol Ree, čo predpokladám, že bol, sa tváril mierne prekvapene.
„...myslel som, že si to hnusné, tučné prasa s dlhými prstami. Ten pokašlaný exekútor, ale keď nie si tak fajn potom a zabudni na všetko, čo som povedal.“
Neviem na čo mám zabudnúť, nebodaj na niečo, čo povedal? Nepamätám si, že by niečo hovoril.
„Som Ree Paranoi,“ dodal. „ČO POTREBUJEŠ!“
„Počul som, že ty jediný predávaš SF6.“
„Áno, je to možné. Koľko toho potrebuješ? ŠPINA!“ opýtal sa.
„Tak akurát,“ odpovedal som.
„Lenže ak ty nezaplatíš Reeovi, Ree ťa potom zabije,“ povedal s úplnou vážnosťou. „Dobre, len žartujem, ale to neznamená, že nebudem rešpektovať pravidlo alchýmie.“
Rukou ukázal na stenu nad regálmi. Visela tam malá tabuľka, kde bol kriedou načmáraný nejaký nápis. Zdá sa, že ten nápis každú chvíľu menil lebo od toho neustáleho písania sa tabuľa načisto predrala a na niektorých miestach ostali už len diery. Čudujem sa, že tá krieda stále píše.
„Zákaz fajčiť?“ spýtal som sa prekvapene. Divné pravidlo, ale fakt to mal na tej tabuľke zavesenej na stene, tak aby si to všimol len ten, kto vie, že to tam je.
„...mal som na mysli tú druhú tabuľku.“
Ukázal na druhu stranu. Na tabuľke menšej, než bola tá predchádzajúca bolo na čiernej plachte smaragdovým písmom vyšitý nápis:
ĽUDSTVO NEMÔŽE NIKDY ZÍSKAŤ NIČ BEZ TOHO, ABY SA VZDALO NIEČOHO V TAKEJ ISTEJ HODNOTE.
„Aha...a čo ja stým? Na čo ti je pravidlo, ktorému aj tak nik nechápe?“
„Nie! Tým som len chcel povedať, čo mi ponúkneš ako protihodnotu za SF6?“
„No mám tu hodinky, dvadsaťsedem mincí v peňaženke a môj neoceniteľný klobúk,“ trochu sa mi točil jazyk. Vedel som, že ráno si nemám dávať ten absinth a ešte k tomu s kávou. Cítim sa mierne podnapitý. Sakra!
„Všetko čo si práve vymenoval môžem mať. Niečo iné.“
„Čo tak za inf...“ skočil mi do reči.
„To bude výborne. Informácie o adamusoch sa mi teraz hodia,“ povedal s menším úškrnom.
To, že mi skočil do reči som si nejako nevšímal, snažil som sa naplno vymyslieť si nejaké falošné informácie.
„Ak ťa môžem požiadať, tak nie nejaké falošné,“ zase mi skočil do reči.
„Jasné.“ Ako to robí? Vie snáď čítať myšlienky? „Niečo o Igorovi napríklad?“
„No o tajomnom pánovi ako vidím nič nevieš, no ale informácie o Igorovi sa mi fakt hodili. Díkes.“
Ja neviem o čo mu ide, netuším ani len akým spôsobom to robí, ale začínam sa toho desiť. Hovorí mi veci, ktoré som sa práve chystal povedať a aj veci, ktoré som nemal ujasnené povedal ako keby boli už dávno známe. Niečo tají. Určite niečo tají. A je toho určite viacej. Ree není asi až tak nezainteresovaný do tohto neobvyklého diania. Máme tu jeden veľký hríbový problém.
„Ako to robíš?“
„Čo ako robím?“
„Ako robíš to, že na moju otázku odpovieš skôr ako je položená?“ moje nevedomosť ma ničila.
„Vari vieš čítať myšlienky alebo nejak inak to predvídať?“
Ree bol fakt nejaký podivín. Iba odbehol do zadnej miestnosti a v malej sklenenej flaštičke mi doniesol SF6. Nič tam nebolo, aspoň som si to myslel, ale ja som sa málokedy zmýlil. Fakt vyzerala ako prázdna.
„Tu máš,“ povedal. „ To máš za tie informácie ako sme sa dohodli. A dávaj pozor na tu fľašku, je veľmi labilná. Ešte raz mnohokrát díky. Fakt som ti vďačný a nemusíš sa za nič ospravedlňovať. Varujem ťa, už nikdy sa sem nevracaj, lebo sa stane niečo čo by sme boli radi aby sa nestalo. A TERAZ VYPADNI!“
Absolútne som nechápal, čo to splietal, ale vyznelo to divne. Ale mám SF6 a môžeme zachrániť Očimiho. Ak Očimi vytriezvie je s ním amen, tak to tvrdila aspoň Blek Starr. No a ja nemám času navyše. Šťastie, že si ešte pamätám, kde sa nachádza Votkove laboratórium. Nachádzalo sa neďaleko Vysokých Hôr, ktorých vrchol nepresahoval hladinu mora. Kúsok nad Drynkoliou. Oblasť zvaná Niekde. Dal som si pár hríbov a zapil absinthom. Po pár pohárik som už našiel odhodlanie požiadať kŕdeľ kačíc o rýchli presun do Niekde. Po niekoľkých nepodarených pokusoch o zostrelenie banánom sa kačice aj tak vzdali a vysadili ma bezpečné miesto pri nádherne voňajúcej absinthovej rieke. Všetko sa mi zdalo také jasné, mnohofarebné a rozdvojené. Niečo nepríjemne. Začal som jasne vnímať svet okolo seba. Tie jeho ponuré farby, padnuté lístie zo stromov a veľký blikajúci nápis Votkovo Centrum pre Beznádejne Nevyliečiteľných a Ľudí. Nie, nie, to sa mi muselo ešte zdať. Asi nejaká hríbová deriéra.
Do jeho labáku viedla chodba pod tým nápisom, ktorý nebol až taký veľký a neblikal. Chodba na okraji hory sa tiahla pár metrov pod horou. Potom chodbou doľava niekoľko kilometrov rovno. Našťastie tam bol vozík ktorý ma odviezol necelých 11 metrov na druhú stranu k bielym nápadným plastovým dverám z bieleho plastu. Slušne som zaklopal a potom vtrhol dnu s hysterickým MÁM TO! Mikuláš sedel v kresle s nohami vyloženými na stole a očividne ma maximálne ignoroval. Sledoval nejakú trápnu chemickú reakciu, ktorej priebeh bol asi taký zložitý ako bublanie, penenie a sem-tam výbuch. Oblečený mal ten istý plášť, ktorý mal aj vtedy v Hrobke. Pravdepodobne ho zo seba nedal dole niekoľko rokov. Celý natešený, v ruke držiac fľaštičku s SF6, som sa ponáhľal za ním. Ani by ste neverili, aké bolo to laboratórium obrovské, na jeho konci jeden stôl, pri ktorom akurát sedel Mikuláš K. Votka.
Lenže, tá malá, ťažká, sklenená fľaštička sa mi z rúk vyšmykla, padla na zem a rozbila sa. Z miesta, kde sa rozbila unikal nejaký plyn. NIEE! To je Očimov koniec. Už nemáme žiadnu nádej ho zachrániť.
Mikuláš sa to snažil pozbierať. Lenže, keď som videl ako sa taký starý človek skláňa po niečo na zemi, nedalo mi a povedal som: „Ja to pozbieram.“
Mikuláš sa len smial a smial. Takého smiechu som sa najviac zo všetkého desil. Čo teraz?
Votka musel na mne spozorovať nepatrné známky v zmene nálady. Dodal: „Neboj, ja mám ešte jednu fľašku s Očimovým elixírom. Nevyzdvihol si ju a teba som len skúšal, čo si pre neho ochotný urobiť. Ja by som mu tú fľašku zaniesol aj sám, len som sa bál Očiho reakcie. Je totiž v plastovej fľaši a Oči je na plast alergický.“
Neváhal som ani minútu, fľašu mu vytrhol z rúk, lenže nebola zavretá tak sa mi podarilo niečo viacej vyliať, a ponáhľal som sa domov. Blek Starr by tam neska alebo zajtra už mala byť.
Rozhodol som sa ísť od Vysokých Hôr peši do Zabbiho. Bola to síce vzdialenosť ako od Zabbiho po Niekde, ale to mi nevadilo. Fľašku som amatérsky zaštupľoval nejakým vrchnákom, ktorý som našiel skrytý pod lístím mimo mojej cesty. Čudovali by ste sa, ale pasoval tam.
Cestu opisovať radšej nejdem, bola nudná, nezáživná a nad moje sily. Krátil som si ju spievaním pesničky, ktorá hrala na začiatku jedného známeho seriálu Burina.
28.9.2008 – Nedeľa
Rozhodol som sa Očimovi napísať list. Zapol som si Práčku a počúval. Pri hudbe sa mi vždy lepšie písalo. Do listu som si vylial všetky moje pocity a nálady. Takisto som spomenul aj ten môj včerajší sen a aj to aké to bolo pre mňa nezvyčajné. Rozhodne som nezabudol napísať udalosti za posledných pár dní, čo bol Očimi preč. Ale to je len zlomok toho všetkého. No, nemohol som sa nespýtať jednu fakt dôležitú vec, prečo je Mikuláš na všetkých taký arogantný. Pripomenul som mu aj moje závažné zistenie. Týkalo sa to Blek Starr, ale aj jej oblečenia, pardon kostýmu.
Dopísal som list, ktorý bol napísaný na menšom útržku látky z bielej flanelovej košele. Je ľahko dostupná a dostať ju v každom dobrom obchode, ale k veci. Omotal som látku s dopisom okolo nohy Očimovho poštového vrabca a vyhodil ho z okna. Zamával svojimi papierovými krídelkami a odletel. Rád by som len vedel, ako ho nájde keď nik nevie kde sa Očimi Otočí nachádza. Možno ani on sám to netuší. Ale znie to fér.
Na obed som si dal výživnú fazuľovú konzervu a zapil dúškom čistého vzduchu, lebo absinth nám už došiel a vydal sa do mesta hľadať Ree Paranoia. Prešla dlhá doba a ja som ho aj tak nenašiel. Blúdil som, síce mesto bolo malé, skladacie. Všetky uličky, ktorými som vláčil moje už aj tak bezvládne telo, viedli na Kruhové námestie. Ako som dúfal, v nedeľu poobede sa tu stretávalo veľa ľudí, ktorí si ponadávali, skočili na nejaký drink typu „a ešte mi dolej“ a potom sa milo rozlúčili. Na jednej lavičke na námestí som ho zas zbadal. Chlapca, ktorý fakt nemá čo robiť. Svojím jedným okom, lebo to druhé mal páskou prekryté, čítal dnešné zabbiho noviny Šľak. Lenže niečo ho asi zaskočilo, noviny jemne s treskotom položil na lavičku a pobral sa preč. Neutekal, proste odišiel. Nečítam bulvár, takže nemám najmenšiu predstavu o tom čo sa v tých zatratených novinách píše. Neunikol som mojej zvedavosti a napokon som podľahol pokušeniu sa ísť pozrieť. Na novinách svietil hrozný titulok.
MŔTVOLA V KAZIMARSKÝCH LESOCH
Slávny polohríb Beztela Ničihríb zabitý minulú noc pri práci.
Bol známy svojou výrečnosťou a najmä pátraním po sympatizantoch, ako aj po samotných adamusoch. Akékoľvek zmienky o jeho nepriateľoch, alebo o výsledkoch jeho tajného vyšetrovania kontaktuje na adrese našej redakcie, je tu taktiež možnosť kontaktu mestských vyšetrovateľov.
Slávny polohríb Beztela sa už roky snažil nájsť a zničiť zrodcu novej generácie adamusov. Ako sa zdá v tú jeho osudnú noc mu už bol na stope, ale nejako ho prekvapil. Vrah musel byť nesmierne prefíkaný, nezanechal žiadne odtlačky, nič. Bude veľmi ťažké ho vypátrať a zničiť.
Zajtra na Kruhovom námestí o 16:44 sa bude konať slávnosť, pri ktorej Beztela Ničihríbovi udelia posmrtný diplom a medailu za zásluhy. Po tom bude nasledovať hostina, na ktorej sa bude popíjať lacné neznačkové víno z Tržbiku. Takisto sa očakáva, že tam príde aj samotný vrah Ničihríba, kde sa po pár pohárikoch vína prizná.
Po dočítaní tohto článku sa mi v hlave ozval echo hlas. Opýtal sa ma. Bola to ale len jedná otázka, ktorej zmyslu som nepochopil. Pôjdeme? Tak znela ta otázka. Nedbal som na to. Rozhodol som sa sledovať toho divného chlapca. Fakt bol divný. Našťastie sa mi ho podarilo dobehnúť. Šiel na opačný koniec námestia a zabočil do uličky, ktorú tam ani vidno nebolo. Spočiatku som si namýšľal, že je to stena. Ale nebola. V tej uličke bolo všetko divné. Domy krivo postavené. Z domov trčali komíny, ktoré boli tiež rôzne zalomené a boli z plechu. Tuším sa tak ten materiál volá. Kráčal som po niečom, čo sa ani len z diaľky nepodobalo ani len na dlaždice. Poukladané asymetricky, harmonicky a na zemi bolo čosi mazľavé, čosi lepkavé. Veľmi obtiažne sa po tom chodilo.
Chlapec zabočil do nejakého slušného podniku s názvom ŠPINA!, v ktorom akurát hrala nejaká neznáma psychadelic rocková kapela Absinth District svoju najznámejšiu pesničku Green Medicine. Podnik bol takmer plný, až na tých pár ľudí, čo tam neboli. Ten divný jednooký chlapec sedel pri stole a pozeral sa na tých ľudí čo tam niečo hrali. Ja som si sadol pri bar, že si niečo objednám. Objednal som si Absinth, ani som nemal na to chuť a ani peniaze. Čašníčka spozornela. Bola taká nádherná, že som sa čudoval sám sebe, že som tu nikdy nebol. Červené, mierne kučeravé vlasy mala rozpustené, čo jej dodávalo na kráse. Oblečenú krátku červenú sukňu a do toho vypasované červené tričko s väčším výstrihom ako obyčajne. Tu nádheru dopĺňali už len kockované silonky a jej čierne boty. Akonáhle sa na mňa zahľadela svojimi červenými očami ostal som v pomykove a úplne som zabudol na to prečo som sem prišiel. DREEM! Zakričal niekto a objednával si ďalšie pivo. (Aspoň to ako pivo vyzeralo).
Zobral som si svoj absinth a prisadol som si k nemu bez toho aby som sa mu aspoň pozdravil a hneď som začal.
„Neviem kto si, neviem prečo ma stále sleduješ a vonkoncom nechápem tomu prečo nosíš tú pásku raz cez jedno a raz cez druhé oko, ale zdá sa, že vieš všetko, čo ja potrebujem akurát vedieť.“
Zdá sa, že absolútne nechápal tomu čo som mu pred chvíľou akurát povedal a aj naďalej na mňa pozeral tým svojím vypatlaným okom.
Odpil si z piva a povedal: „Som Anddy a som z mesta Athello...a nesledujem ťa, nemám dôvod prečo.“
„Aha,“ snažil som sa tváriť prekvapene, aj sa mi to asi darilo. „A prečo si teda striedaš pásku cez oko, lebo ju nemáš stále cez to isté?“
„Image,“ odpovedal razantne, lenže predtým ako to povedal sa musel napiť.
„To ma neprekvapuje,“ povedal som navonok dôveryhodne, ale neveril som mu ani slovo. „Hľadám niekoho kto pozná Reeho Paranoia,“ pokračoval som.
„Ja nie som Ree,“ odpovedal. „Opýtaj sa dílera, ten pozná všetky pofidérne osoby.“
„Takže aj teba? O tom nepochybujem, a kde ho nájdem?“
„Tomáš L. Angus, gitarista tejto skupiny, on ho pozná osobne, tuším. Často o ňom básni aké dobré veci má. Ja som ho v živote nevidel.“
Postavil som sa a vydal som sa za Angusom – Zabbiho dílerom. Na odchode za ním som sa mu slušne odzdravil, poďakoval a ešte som sa mu aj dodatočne predstavil. Cestou barom k pódiu som sa stihol potknúť o jednu stoličku, pri páde zobrať obrus z ďalšieho stola a spolu sním stiahnuť na zem tie tri poháre ktoré tam boli. Postavil sa a tváril som sa akoby nič.
Vystihol som to veľmi dobre, akonáhle som prišiel k pódiu dohrali poslednú pesničku.
„Áno? Nevidel si Kiku?“ opýtal sa. Absolútne som nechápal jeho otázke. Kto je to Kika? Hmm, to je jedno.
„Nie. Prosím ťa, počul som že poznáš Reeho. Mohol by si mi poradiť, kde ho nájdem?“
“Nevidel si Kiku?“ pokýval som hlavou na znak NIE. „ No, Ree,“ pokračoval, „Ree vlastní ten obchod Mystical Mushrooms, tam ho nájdeš a nevidel si Kiku?“
„NIE!“ ta jeho otázka ma už unavovala. „To myslíš ten obchod, na ktorý je reklama po celom meste? Všade samé plagátiky. To myslíš ten obchod?“
„Áno presne ten a nevidel si Kiku?“ zas sa to spýtal feťák jeden. Radšej som sa mu poďakoval a odišiel som. Bola nedeľa, takže obchod by bol aj tak zavretý. Šiel som domov s tým, že zajtra ho pôjdem navštíviť. Dnes bol fakt divný deň a to nehovorím ani o tom aký by bol keby tu je Blek Starr. Urobím všetko preto, aby som to prehnane drahé SF6 zohnal. REE PARANOI, konečne sa stretneme.
Dopísal som list, ktorý bol napísaný na menšom útržku látky z bielej flanelovej košele. Je ľahko dostupná a dostať ju v každom dobrom obchode, ale k veci. Omotal som látku s dopisom okolo nohy Očimovho poštového vrabca a vyhodil ho z okna. Zamával svojimi papierovými krídelkami a odletel. Rád by som len vedel, ako ho nájde keď nik nevie kde sa Očimi Otočí nachádza. Možno ani on sám to netuší. Ale znie to fér.
Na obed som si dal výživnú fazuľovú konzervu a zapil dúškom čistého vzduchu, lebo absinth nám už došiel a vydal sa do mesta hľadať Ree Paranoia. Prešla dlhá doba a ja som ho aj tak nenašiel. Blúdil som, síce mesto bolo malé, skladacie. Všetky uličky, ktorými som vláčil moje už aj tak bezvládne telo, viedli na Kruhové námestie. Ako som dúfal, v nedeľu poobede sa tu stretávalo veľa ľudí, ktorí si ponadávali, skočili na nejaký drink typu „a ešte mi dolej“ a potom sa milo rozlúčili. Na jednej lavičke na námestí som ho zas zbadal. Chlapca, ktorý fakt nemá čo robiť. Svojím jedným okom, lebo to druhé mal páskou prekryté, čítal dnešné zabbiho noviny Šľak. Lenže niečo ho asi zaskočilo, noviny jemne s treskotom položil na lavičku a pobral sa preč. Neutekal, proste odišiel. Nečítam bulvár, takže nemám najmenšiu predstavu o tom čo sa v tých zatratených novinách píše. Neunikol som mojej zvedavosti a napokon som podľahol pokušeniu sa ísť pozrieť. Na novinách svietil hrozný titulok.
MŔTVOLA V KAZIMARSKÝCH LESOCH
Slávny polohríb Beztela Ničihríb zabitý minulú noc pri práci.
Bol známy svojou výrečnosťou a najmä pátraním po sympatizantoch, ako aj po samotných adamusoch. Akékoľvek zmienky o jeho nepriateľoch, alebo o výsledkoch jeho tajného vyšetrovania kontaktuje na adrese našej redakcie, je tu taktiež možnosť kontaktu mestských vyšetrovateľov.
Slávny polohríb Beztela sa už roky snažil nájsť a zničiť zrodcu novej generácie adamusov. Ako sa zdá v tú jeho osudnú noc mu už bol na stope, ale nejako ho prekvapil. Vrah musel byť nesmierne prefíkaný, nezanechal žiadne odtlačky, nič. Bude veľmi ťažké ho vypátrať a zničiť.
Zajtra na Kruhovom námestí o 16:44 sa bude konať slávnosť, pri ktorej Beztela Ničihríbovi udelia posmrtný diplom a medailu za zásluhy. Po tom bude nasledovať hostina, na ktorej sa bude popíjať lacné neznačkové víno z Tržbiku. Takisto sa očakáva, že tam príde aj samotný vrah Ničihríba, kde sa po pár pohárikoch vína prizná.
Po dočítaní tohto článku sa mi v hlave ozval echo hlas. Opýtal sa ma. Bola to ale len jedná otázka, ktorej zmyslu som nepochopil. Pôjdeme? Tak znela ta otázka. Nedbal som na to. Rozhodol som sa sledovať toho divného chlapca. Fakt bol divný. Našťastie sa mi ho podarilo dobehnúť. Šiel na opačný koniec námestia a zabočil do uličky, ktorú tam ani vidno nebolo. Spočiatku som si namýšľal, že je to stena. Ale nebola. V tej uličke bolo všetko divné. Domy krivo postavené. Z domov trčali komíny, ktoré boli tiež rôzne zalomené a boli z plechu. Tuším sa tak ten materiál volá. Kráčal som po niečom, čo sa ani len z diaľky nepodobalo ani len na dlaždice. Poukladané asymetricky, harmonicky a na zemi bolo čosi mazľavé, čosi lepkavé. Veľmi obtiažne sa po tom chodilo.
Chlapec zabočil do nejakého slušného podniku s názvom ŠPINA!, v ktorom akurát hrala nejaká neznáma psychadelic rocková kapela Absinth District svoju najznámejšiu pesničku Green Medicine. Podnik bol takmer plný, až na tých pár ľudí, čo tam neboli. Ten divný jednooký chlapec sedel pri stole a pozeral sa na tých ľudí čo tam niečo hrali. Ja som si sadol pri bar, že si niečo objednám. Objednal som si Absinth, ani som nemal na to chuť a ani peniaze. Čašníčka spozornela. Bola taká nádherná, že som sa čudoval sám sebe, že som tu nikdy nebol. Červené, mierne kučeravé vlasy mala rozpustené, čo jej dodávalo na kráse. Oblečenú krátku červenú sukňu a do toho vypasované červené tričko s väčším výstrihom ako obyčajne. Tu nádheru dopĺňali už len kockované silonky a jej čierne boty. Akonáhle sa na mňa zahľadela svojimi červenými očami ostal som v pomykove a úplne som zabudol na to prečo som sem prišiel. DREEM! Zakričal niekto a objednával si ďalšie pivo. (Aspoň to ako pivo vyzeralo).
Zobral som si svoj absinth a prisadol som si k nemu bez toho aby som sa mu aspoň pozdravil a hneď som začal.
„Neviem kto si, neviem prečo ma stále sleduješ a vonkoncom nechápem tomu prečo nosíš tú pásku raz cez jedno a raz cez druhé oko, ale zdá sa, že vieš všetko, čo ja potrebujem akurát vedieť.“
Zdá sa, že absolútne nechápal tomu čo som mu pred chvíľou akurát povedal a aj naďalej na mňa pozeral tým svojím vypatlaným okom.
Odpil si z piva a povedal: „Som Anddy a som z mesta Athello...a nesledujem ťa, nemám dôvod prečo.“
„Aha,“ snažil som sa tváriť prekvapene, aj sa mi to asi darilo. „A prečo si teda striedaš pásku cez oko, lebo ju nemáš stále cez to isté?“
„Image,“ odpovedal razantne, lenže predtým ako to povedal sa musel napiť.
„To ma neprekvapuje,“ povedal som navonok dôveryhodne, ale neveril som mu ani slovo. „Hľadám niekoho kto pozná Reeho Paranoia,“ pokračoval som.
„Ja nie som Ree,“ odpovedal. „Opýtaj sa dílera, ten pozná všetky pofidérne osoby.“
„Takže aj teba? O tom nepochybujem, a kde ho nájdem?“
„Tomáš L. Angus, gitarista tejto skupiny, on ho pozná osobne, tuším. Často o ňom básni aké dobré veci má. Ja som ho v živote nevidel.“
Postavil som sa a vydal som sa za Angusom – Zabbiho dílerom. Na odchode za ním som sa mu slušne odzdravil, poďakoval a ešte som sa mu aj dodatočne predstavil. Cestou barom k pódiu som sa stihol potknúť o jednu stoličku, pri páde zobrať obrus z ďalšieho stola a spolu sním stiahnuť na zem tie tri poháre ktoré tam boli. Postavil sa a tváril som sa akoby nič.
Vystihol som to veľmi dobre, akonáhle som prišiel k pódiu dohrali poslednú pesničku.
„Áno? Nevidel si Kiku?“ opýtal sa. Absolútne som nechápal jeho otázke. Kto je to Kika? Hmm, to je jedno.
„Nie. Prosím ťa, počul som že poznáš Reeho. Mohol by si mi poradiť, kde ho nájdem?“
“Nevidel si Kiku?“ pokýval som hlavou na znak NIE. „ No, Ree,“ pokračoval, „Ree vlastní ten obchod Mystical Mushrooms, tam ho nájdeš a nevidel si Kiku?“
„NIE!“ ta jeho otázka ma už unavovala. „To myslíš ten obchod, na ktorý je reklama po celom meste? Všade samé plagátiky. To myslíš ten obchod?“
„Áno presne ten a nevidel si Kiku?“ zas sa to spýtal feťák jeden. Radšej som sa mu poďakoval a odišiel som. Bola nedeľa, takže obchod by bol aj tak zavretý. Šiel som domov s tým, že zajtra ho pôjdem navštíviť. Dnes bol fakt divný deň a to nehovorím ani o tom aký by bol keby tu je Blek Starr. Urobím všetko preto, aby som to prehnane drahé SF6 zohnal. REE PARANOI, konečne sa stretneme.
27.9.2008 – pokračovanie
Domov, do Zabbiho, som šiel naspäť cez Kazimarské lesy. Stmievalo sa. Mesiac osvetľoval cestu, po ktorej som kráčal. Nikde nikoho. Len nejaké zveri v lese dávali hlasne najavo, že sa tam niekde hlboko v útrobách lesa nachádzajú. Začal som sa obávať o svoje zdravie. Čo keby ma náhodou napadla nejaká splašená veverička? Keď som sa takto zamýšľal nad nástrahami divočiny, niečo neopísateľné sa na mňa vyrútilo. Vôbec to nevyzeralo ako tá veverička. Nebezpečenstvo pre mňa pominulo, ale až do chvíle, kým som nezistil čo je to za netvora. Vyzeral ako adamus a rútil sa priamo na mňa.
Ďalej si pamätám už len, ako som sa zobudil na zemi. Neviem ako dlho som mohol spať a vôbec ma nenapadá prečo. Ale musím uznať, že môj sen bol vskutku zaujímavý.
Bol som sám v hlbokom lese a ponechaný napospas osudu a oproti mne sa rútil obrovský adamus. Nebol to Igor. Tým som si bol takmer istý. Nech som robil čokoľvek, nemohol som sa vôbec pohnúť. Cítil som ako moje telo slabne a moja myseľ sa dostáva do úzadia. Po celý ten čas ten čas som ale vnímal tú hrôzu. Len sa so mnou niečo dialo a ja som nezmohol absolútne nič. Jedine nevinne sa prizerať. Všetka moja energia a aura akoby opustili moje telo, lenže ako som si potom všimol, moja vlastná energia sa presunula do môjho tieňa. V mesačnom šere sa tieň rýchlo plížil k adamusu. Pomaly po ňom vyliezol, začal ho škrtiť a popritom sa smial; tým štýlom MUHAHAAA. (Hmm, zdá sa, že v sne je všetko možné). Hríb to síce nezabilo, ušiel. Nie ďaleko. Skrýval sa niekde v lese. Tieň sa mi vrátil do pôvodného stavu a mnou sa rozliala energia. Cítil som ako padám a vtom som sa prebral.
Priam fantazmagorický sen. Lenže donútilo ma to spomenúť si na jednu vec. Stalo sa v priebehu pár prechádzajúcich dní. Nepamätám si presne, ktorý deň to bol, ale viem, že som sa sám potuloval po Drynkolii. Prechádzal som popri jednej sklenej budove a zas som ho zbadal. Môj odraz, ktorý už nebol môj. GABRIEL! Stál oproti mne, tak ako ja oproti nemu. Do tváre mu nebolo vidno ani v najmenšom. Požiadal som ho aby si dal dole tú kapucňu. Asi sa urazil alebo čo, neviem, proste sa mi chrbtom otočil. Chcel som to sklo rozbiť, čudný hlas v hlave ma ale varoval. Vzápätí sa Gabriel postavil. Síce ja som sa chýbal, no on sa nepohol. Stál tam nehybne, ja som cítil len ako sa na mňa pozerá. FAJN! Skríkol, ale počul som ho asi iba ja. Strhol kapucňu. Ostal som v nemom úžase. Fakt husté. To ale teraz keď píšem tieto riadky. Predtým som sa nezmohol ani na slovo.
Tvár samá bieloba. Belšia než tie papierové vreckovky čo mám akurát na stole. Z bokov ju zakrývali dlhé, rovné, čierné vlasy. V jeho chorých očiach nebolo náznaku po žiadnej empatii a dokonca ani po dúhovke. Kruhy pod očami vyvolávali rešpekt aký nemal žiaden patologický nespavec. Pery vysušené. Vyzeral presne ako ja. Ja omnoho, ale naozaj omnoho rokov starší. Takmer som si nevšimol ten obrovský symbol, čo mal vytetovaný na krku. Všimol som si, že ten istý symbol mal zavesený aj na retiazke okolo krku. Nakreslím vám to, lebo sa mi to nechce opisovať.
Vyzeral nejako takto:
Čo je to za symbol? Táto otázka ma bude asi ešte dlho trápiť. Možno do zajtrajšieho rána. Som rád, že som už konečne doma. Doma u Blek Starr. A aj dosť unavený na to aby som pokračoval. Dnes bol krutý deň. Zajtra musím napísať Očimovi list. Je tu kopu nevyjasnených vecí a ešte k tomu začínam podozrievať Blek Starr, že má nejaké tajomstvo. Možno sa to týka jej oblečenia, možno...
utorok 7. októbra 2008
27.9.2008 – prvý zápis NEW !!!
Ten chlapík, ktorý nám včera povedal kde nájdeme Votku sa mi zdal známy. Musel som ho už niekde vidieť. Zdalo sa mi, že som ho videl v Kruhovom námestí v Zabbiho. Čo by tu sakra robil? Ale teraz nemám čas zisťovať kto to bol, lebo Očimi môže už byť v nebezpečenstve.
Keď sme prišli pred krčmu, dostali sme pochybnosť o tom či je to naozaj krčma. Tá budova dosť pripomínala kadibúdku. Dlho sme uvažovali nad tým, či máme do nej skutočne vojsť. No vošli sme. Zelené plamene horiacich lámp osvetľovali schody, (aj ja som sa čudoval prečo tie lampy horia na zeleno), ktoré viedli do podzemia. Vstúpili sme do krčmy s dosť čudným názvom, Hrobka. Krčma plná podivínov a skrachovancov. Sadli sme si pri bar a barman ihneď začal čumieť na Blek Starr. Nechápal som prečo. Blek Starr využila situáciu a snažila sa od barmana vymámiť čo najviac informácii o Votkovi. Za ten čas som letmým pohľadom prešiel po krčme. Znovu som ho zbadal. Ten chalan asi fakt nemá čo robiť. Všimol som si na ňom ale malú zmenu. Pásku mal cez druhé oko a to oko, ktoré páska bežne zakrývala bolo iné. Bolo zelené ako oči Blek Starr. Niečo mi tu nesedí.
Po dialógu medzi Blek Starr a barmanom, ktorý trval približne dve minúty, Blek Starr prezradila barmanovi svoje číslo...topánok. Blek Starr ma chytila za ruku a viedla ma k najtmavšiemu kútu miestnosti. Bol tam stôl, pri ktorom sedel osamelý človek v plášti. Nebolo mu vidno do tváre. Sedel pri vyprchanej minerálke. Aspoň to tak vyzeralo.
„Môžem Vás na chvíľu vyrušiť?“ opýtal som sa opatrne, aby som náhodou nevzbudil pozornosť, aj keď sa mi zdalo, že tu je to nemožné.
„NIE!“ arogantne, ale spontánne odfrkol.
„Pán Votka,“ začala Blek Starr. „AKO JE MOŽNÉ, ŽE TU POPÍJATE MINERÁLKU?“
„Kto ste?!“ opýtal sa kľudne a zvedavo.
„Sme Očimi Otočiho priatelia. Hľadali sme vás,“ Blek Starr sa snažila o dialóg.
„Tak ste ma našli a teraz vypadnite!“
„Dobre tak mi ideme, keď nechcete Očimovi pomôcť,“ povedal som a vydal som sa na odchod.
Blek Starr sa na pár sekúnd odmlčala a potom dodala: „A na to SF6 zabudnite.“
Nechápal som o čom to hovorí. Žeby niečo tajila?
„Stojte!“ Mikuláš si oprel ruky o stôl a postavil. Konečne sme mu videli do tváre. Vyzeral dosť podobne ako som si ho predstavoval. Až na tie vrkôčiky. Všimol som si, že bol dosť malého vzrastu a vedľa seba mal položenú nejakú palicu s kryštálom. Na palici mal odložený klobúk, ktorý by ste hocikedy mohli vidieť na japonskom ryžovom poli. Na boku mal štítok s nápisom Made in China.
„Sadnite si.“
Mikuláš prisľúbil, že Očimovi pomôže. Lenže na to aby vyrobil jeho vzácny elixír potreboval veľmi vzácnu chemikáliu, ktorú takýto výrobcovia alkoholu nazývajú SF6. Ako Mikuláš povedal, SF6 zháňa už pár rokov. Bez nej totiž nemohol vyrobiť Očimovi elixír. Blek Starr povedala, že pozná istého Ree Paranoia, o ktorom sa traduje, že túto chemikáliu vie vyrobiť. Zase on? Kto je to, keď ho aj Blek Starr pozná? Mikuláš už len dodal, kde nájdeme jeho labák, aby som vedel kam to SF6 doniesť. Hneď na to sme krčmu opustili. Blek Starr mala v Drynkolii ešte čosi na práci, takže som išiel Reeho hľadať sám. Informácia Blek Starr, že Ree sa nachádza v Zabbiho mi moc pomohla.
pondelok 6. októbra 2008
26.9.2008
Po vynikajúcom obede, ktorý sme mali našťastie so sebou, sme sa vydali na prechádzku po Drynkolii. Drynkolia bolo nádherné mesto. Fakt zaujímavé. Celé zo skla. Jeho jasnomodrý nádych dodával mestu akýsi šmrnc. Vďaka týmto faktom na mňa Drynkolia pôsobila neuveriteľne chladne, aj keď som si bol vedomý toho, že sme sa nachádzali pri okraji púšte.
Blúdili sme. Od únavy sa nám až nohy podlamovali. Plynuli minúty a slnko už takmer zapadlo. Prechádzali sme tými najtemnejšími uličkami DRYNKOLIE, až sme dorazili k miestu, ktoré sa nachádzalo blízko niečoho, čo dosť pripomínalo námestie. A v tej uličke stála tlupa ľudí. Toľko ľudí som jakživ pokope nikdy nevidel. Vysvetlilo sa, že všetci tí ľudia čakajú v rade. Áno, čakali v rade. Nemohol som tomu veriť. Niektorí ľudia tam dokonca čakali aj niekoľko dní pokým sa dostali na rad. Tak sme chvíľu s Blek Starr čakali. Do Klubu uctievačov falošnej brady, ako sme zistili. Znova tu bol ten klub. Aj v Zabbiho bol presne taký istý.
Mikuláša som v živote nevidel. Ani Blek Starr nevie ako vyzerá. Bude ho dosť obtiažné nájsť. Ale predstavoval som si ho s nejakou dlhou zašednutou briadkou na ktorej má spravené vrkôčiky. Po dlhšej dobe, (možno ubehlo iba pár hodín), sme sa predbehli. Zaujímavé, že to nikomu nevadilo. ALE NEBOL TAM! Bol tu len nejaký starec dlhou bradou s vrkôčikmi, ale nebol to Mikuláš. Také sklamanie!
Celou cestou po Drynkolii som nariekal, kde len môže byť? Kde? Keď sme vychádzali z tej uličky na námestie, tak na rohu ulice do nás vrazil nejaký chlapec. Určite započul, ako na celú ulicu vykrikujem: Kde je Mikuláš Votka? Ako to len mohol počuť? Na tom už ale nezáleží. Chlapec hneď, bez toho aby povedal aspoň prepáč začal o ňom rozprávať.
„Hľadáte Mikuláša?“ opýtal sa akoby mi vedel čítať myšlienky. Určite si myslí aký je macher.
„Áno,“ odpovedal som. “Je to súrne!“
„Mikuláš sa nestretáva len tak s hocikým.“
„Mňa to nezaujíma!“ slušne sa do debaty pripojila Blek Starr.
Chlapec v tom momente, ako prehovorila zazrel na ňu svojím jedným okom. Prenikavý pohľad.
„Fakt to potrebujeme vedieť,“ oponoval som.
„Dobre, ako myslíte,“ povedal úlisne. „Osobu, ktorú hľadáte sa zdržiava tam hore.“ Prstom ukázal na kopec za Drynkoliu. Nejaká drevená chalúpka. Ledva by sa tam zmestil jeden človek. Aj to postojačky.
„Hrobka,“ dodal chlapec s pásku cez oko.
„Hrobka?!“ zopakovali sme naraz s Blek Starr.
„Áno, krčma,“ vyvrátil nám naše myšlienky. „Tam sa zdržiava každú sobotu. Mimo tohto dňa nikto nevie kde sa nachádza.“
Šťastie pre nás. Dneska je piatok. Zajtra tam pôjdeme. Na dnes nám táto informácia úplne stačila. Musíme ísť spať ale do hotela, lebo za noc, keď sme spali nám niekto ukradol stan.
Blúdili sme. Od únavy sa nám až nohy podlamovali. Plynuli minúty a slnko už takmer zapadlo. Prechádzali sme tými najtemnejšími uličkami DRYNKOLIE, až sme dorazili k miestu, ktoré sa nachádzalo blízko niečoho, čo dosť pripomínalo námestie. A v tej uličke stála tlupa ľudí. Toľko ľudí som jakživ pokope nikdy nevidel. Vysvetlilo sa, že všetci tí ľudia čakajú v rade. Áno, čakali v rade. Nemohol som tomu veriť. Niektorí ľudia tam dokonca čakali aj niekoľko dní pokým sa dostali na rad. Tak sme chvíľu s Blek Starr čakali. Do Klubu uctievačov falošnej brady, ako sme zistili. Znova tu bol ten klub. Aj v Zabbiho bol presne taký istý.
Mikuláša som v živote nevidel. Ani Blek Starr nevie ako vyzerá. Bude ho dosť obtiažné nájsť. Ale predstavoval som si ho s nejakou dlhou zašednutou briadkou na ktorej má spravené vrkôčiky. Po dlhšej dobe, (možno ubehlo iba pár hodín), sme sa predbehli. Zaujímavé, že to nikomu nevadilo. ALE NEBOL TAM! Bol tu len nejaký starec dlhou bradou s vrkôčikmi, ale nebol to Mikuláš. Také sklamanie!
Celou cestou po Drynkolii som nariekal, kde len môže byť? Kde? Keď sme vychádzali z tej uličky na námestie, tak na rohu ulice do nás vrazil nejaký chlapec. Určite započul, ako na celú ulicu vykrikujem: Kde je Mikuláš Votka? Ako to len mohol počuť? Na tom už ale nezáleží. Chlapec hneď, bez toho aby povedal aspoň prepáč začal o ňom rozprávať.
„Hľadáte Mikuláša?“ opýtal sa akoby mi vedel čítať myšlienky. Určite si myslí aký je macher.
„Áno,“ odpovedal som. “Je to súrne!“
„Mikuláš sa nestretáva len tak s hocikým.“
„Mňa to nezaujíma!“ slušne sa do debaty pripojila Blek Starr.
Chlapec v tom momente, ako prehovorila zazrel na ňu svojím jedným okom. Prenikavý pohľad.
„Fakt to potrebujeme vedieť,“ oponoval som.
„Dobre, ako myslíte,“ povedal úlisne. „Osobu, ktorú hľadáte sa zdržiava tam hore.“ Prstom ukázal na kopec za Drynkoliu. Nejaká drevená chalúpka. Ledva by sa tam zmestil jeden človek. Aj to postojačky.
„Hrobka,“ dodal chlapec s pásku cez oko.
„Hrobka?!“ zopakovali sme naraz s Blek Starr.
„Áno, krčma,“ vyvrátil nám naše myšlienky. „Tam sa zdržiava každú sobotu. Mimo tohto dňa nikto nevie kde sa nachádza.“
Šťastie pre nás. Dneska je piatok. Zajtra tam pôjdeme. Na dnes nám táto informácia úplne stačila. Musíme ísť spať ale do hotela, lebo za noc, keď sme spali nám niekto ukradol stan.
utorok 30. septembra 2008
25.9.2008
Práve sedím na záchode. Mám nádchu, takže mi neostáva nič iné, len naplno využiť ten čas, ktorý som získal. Je už večer, čo značí, že za chvíľu pôjdem pomaličky spať. Než sa ale vydám na moju cestu do ríše snov, spíšem stručný záznam z dnešného putovania do Drynkolie do môjho denníka Absinthia.
Ráno som musel Blek Starr presvedčiť, že v kuchyni nemáme drakov, ale že si namiesto tabletiek na hyperaktivitu zobrala moje LSD tabletky. Naschvál som ich nechal položené pri tých na hyperaktivitu a označil som ich štítkom “tabletky na potlačenie druhej osobnosti ” , aby sa nikto náhodou nepomýlil. Uverila mi. Vyšli sme na ulicu a videli sme medvede, ktoré si fotili turistov. Popravde, videla ich len Blek Starr. Aspoň to tvrdila.
”MŔTVY BOD” neviem prečo som to vykríkol, ale Blek Starr odpovedala: “Červený trpaslíci tu nie sú.“ Vtedy som si uvedomil, že ma nepočúva, a tak som začal recitovať básničku ktorú som naučil aj moju triednu v prvom ročníku ZŠ.
Cesta Do Drynkolie sa tiahla severne od Zabbiho. Na polceste sa nám ako naschvál pokazilo auto. Akurát končili Kazimarské lesy. Veľké, takmer praveké lesy, ktoré patrili ešte stále k Zabbiho. Trvalo to pár hodín autom pokým sme tadiaľ prešli. Tieto hrôzu naháňajúce lesy sa skončili tak rýchlo ako sa len začali. (Šťastie, že bol akurát deň). Čudovali sme sa tomu dlho. Za Kazimarskými dažďovými lesmi nasledovala pustatina. Vyprahnutá a rozpálená ako to slnko nad ňou. Fatamorgány nám zatemnili mozog. Boli sme neuveriteľne smädní a všade sme videli oázy. Nemohli sme sa z nej napiť, plávali v nej žraloky.
So zapadajúcim slnkom sme dorazili na čistinku, kde sa pásli dravé vtáky na ulovených koristiach. Konečne! Na tejto čistinke sme objavili jazierko. Ihneď sme sa z neho napili. Z jazierka, ktorého farba sa dala určiť ako zeleno-hnedá a plávali v nej prázdne odhodené fľaše, ale inak bolo úplné čisté. Najskôr sa napila Blek Starr, aby ma nelákalo sa pozerať na jej hviezdu. No vlastne to bolo pre to aby som sa na tú hviezdu mohol pozerať. Keď som sa išiel napiť ja, v odraze sa objavil Gabriel. Nič nepovedal, len sa zákerne usmial a znovu zmizol. Zľakol som sa a radšej som sa ani nenapil. Zrazu sa ma zmocnil pocit ako keby padám z okna a v ústach mal chuť piesku. Toho piesku, po ktorom sme išli hneď za Kazimarskými lesmi. Bolo to veľmi nepríjemné. Piesok som mal zaseknutý medzi zubami, škrípalo to. Blek Starr ma zavolala lebo sa jej asi zdalo divné, prečo si oblizujem zuby. Zastavila sa a jej výraz naznačoval strašnú hrôzu. Povedala: “Nechala som doma pustenú žehličku.” Ja som sa nad tým zamyslel a odpovedal: „To je v pohode,“ ale ona s hrôzou pokračovala: „ale to není všetko, pri žehličku som polozila bandasku s benzínom.“
„To je ešte v pohode,“ hovorím.
„Ale to stále neni všetko. Nechala som zapnutý plyn!“
„To je v poriadku,“ ukludňoval som ju. „Nechal som pustenú vodu.“
Na chvíľu sa odmlčala a pokračovala ďalej. „Boha! Nechala som odomknuté!“
„Mala by si prestať fetovať hríby.“ Poradil som jej. „Čo si to nepovedala skorej?”
Otočili sme sa a šli sme zamknúť.
Keď som sa konečne spamätal z toho šoku boli sme naspäť. Cestou do Zabbiho, v Kazimarských lesoch, som našiel tu istú bránu ako pred časom v Rumunských lesoch. Využili sme ju a čochvíľa sme boli späť, pár metrov pred Drynkoliou. Bol tam nádherný hotel, ktorý mal úplne nízke ceny ubytovania. Postavili sme si stan hneď vedľa neho. Je už hlboká noc. Ráno musíme skoro vstávať a nájsť Mikuláša. Očimi to potrebuje .
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)