27.9.2008 – prvý zápis NEW !!!

Ten chlapík, ktorý nám včera povedal kde nájdeme Votku sa mi zdal známy. Musel som ho už niekde vidieť. Zdalo sa mi, že som ho videl v Kruhovom námestí v Zabbiho. Čo by tu sakra robil? Ale teraz nemám čas zisťovať kto to bol, lebo Očimi môže už byť v nebezpečenstve.

Keď sme prišli pred krčmu, dostali sme pochybnosť o tom či je to naozaj krčma. Tá budova dosť pripomínala kadibúdku. Dlho sme uvažovali nad tým, či máme do nej skutočne vojsť. No vošli sme. Zelené plamene horiacich lámp osvetľovali schody, (aj ja som sa čudoval prečo tie lampy horia na zeleno), ktoré viedli do podzemia. Vstúpili sme do krčmy s dosť čudným názvom, Hrobka. Krčma plná podivínov a skrachovancov. Sadli sme si pri bar a barman ihneď začal čumieť na Blek Starr. Nechápal som prečo. Blek Starr využila situáciu a snažila sa od barmana vymámiť čo najviac informácii o Votkovi. Za ten čas som letmým pohľadom prešiel po krčme. Znovu som ho zbadal. Ten chalan asi fakt nemá čo robiť. Všimol som si na ňom ale malú zmenu. Pásku mal cez druhé oko a to oko, ktoré páska bežne zakrývala bolo iné. Bolo zelené ako oči Blek Starr. Niečo mi tu nesedí.

Po dialógu medzi Blek Starr a barmanom, ktorý trval približne dve minúty, Blek Starr prezradila barmanovi svoje číslo...topánok. Blek Starr ma chytila za ruku a viedla ma k najtmavšiemu kútu miestnosti. Bol tam stôl, pri ktorom sedel osamelý človek v plášti. Nebolo mu vidno do tváre. Sedel pri vyprchanej minerálke. Aspoň to tak vyzeralo.

„Môžem Vás na chvíľu vyrušiť?“ opýtal som sa opatrne, aby som náhodou nevzbudil pozornosť, aj keď sa mi zdalo, že tu je to nemožné.

„NIE!“ arogantne, ale spontánne odfrkol.

„Pán Votka,“ začala Blek Starr. „AKO JE MOŽNÉ, ŽE TU POPÍJATE MINERÁLKU?“

„Kto ste?!“ opýtal sa kľudne a zvedavo.

„Sme Očimi Otočiho priatelia. Hľadali sme vás,“ Blek Starr sa snažila o dialóg.

„Tak ste ma našli a teraz vypadnite!“

„Dobre tak mi ideme, keď nechcete Očimovi pomôcť,“ povedal som a vydal som sa na odchod.

Blek Starr sa na pár sekúnd odmlčala a potom dodala: „A na to SF6 zabudnite.“

Nechápal som o čom to hovorí. Žeby niečo tajila?  

„Stojte!“ Mikuláš si oprel ruky o stôl a postavil. Konečne sme mu videli do tváre. Vyzeral dosť podobne ako som si ho predstavoval. Až na tie vrkôčiky. Všimol som si, že bol dosť malého vzrastu a vedľa seba mal položenú nejakú palicu s kryštálom. Na palici mal odložený klobúk, ktorý by ste hocikedy mohli vidieť na japonskom ryžovom poli. Na boku mal štítok s nápisom Made in China.

„Sadnite si.“

Mikuláš prisľúbil, že Očimovi pomôže. Lenže na to aby vyrobil jeho vzácny elixír potreboval veľmi vzácnu chemikáliu, ktorú takýto výrobcovia alkoholu nazývajú SF6. Ako Mikuláš povedal, SF6 zháňa už pár rokov. Bez nej totiž nemohol vyrobiť Očimovi elixír. Blek Starr povedala, že pozná istého Ree Paranoia, o ktorom sa traduje, že túto chemikáliu vie vyrobiť. Zase on? Kto je to, keď ho aj Blek Starr pozná? Mikuláš už len dodal, kde nájdeme jeho labák, aby som vedel kam to SF6 doniesť. Hneď na to sme krčmu opustili. Blek Starr mala v Drynkolii ešte čosi na práci, takže som išiel Reeho hľadať sám. Informácia Blek Starr, že Ree sa nachádza v Zabbiho mi moc pomohla.

 

26.9.2008

Po vynikajúcom obede, ktorý sme mali našťastie so sebou, sme sa vydali na prechádzku po Drynkolii. Drynkolia bolo nádherné mesto. Fakt zaujímavé. Celé zo skla. Jeho jasnomodrý nádych dodával mestu akýsi šmrnc. Vďaka týmto faktom na mňa Drynkolia pôsobila neuveriteľne chladne, aj keď som si bol vedomý toho, že sme sa nachádzali pri okraji púšte.
Blúdili sme. Od únavy sa nám až nohy podlamovali. Plynuli minúty a slnko už takmer zapadlo. Prechádzali sme tými najtemnejšími uličkami DRYNKOLIE, až sme dorazili k miestu, ktoré sa nachádzalo blízko niečoho, čo dosť pripomínalo námestie. A v tej uličke stála tlupa ľudí. Toľko ľudí som jakživ pokope nikdy nevidel. Vysvetlilo sa, že všetci tí ľudia čakajú v rade. Áno, čakali v rade. Nemohol som tomu veriť. Niektorí ľudia tam dokonca čakali aj niekoľko dní pokým sa dostali na rad. Tak sme chvíľu s Blek Starr čakali. Do Klubu uctievačov falošnej brady, ako sme zistili. Znova tu bol ten klub. Aj v Zabbiho bol presne taký istý. 
Mikuláša som v živote nevidel. Ani Blek Starr nevie ako vyzerá. Bude ho dosť obtiažné nájsť. Ale predstavoval som si ho s nejakou dlhou zašednutou briadkou na ktorej má spravené vrkôčiky. Po dlhšej dobe, (možno ubehlo iba pár hodín), sme sa predbehli. Zaujímavé, že to nikomu nevadilo. ALE NEBOL TAM! Bol tu len nejaký starec dlhou bradou s vrkôčikmi, ale nebol to Mikuláš. Také sklamanie!
Celou cestou po Drynkolii som nariekal, kde len môže byť? Kde? Keď sme vychádzali z tej uličky na námestie, tak na rohu ulice do nás vrazil nejaký chlapec. Určite započul, ako na celú ulicu vykrikujem: Kde je Mikuláš Votka? Ako to len mohol počuť? Na tom už ale nezáleží. Chlapec hneď, bez toho aby povedal aspoň prepáč začal o ňom rozprávať.
„Hľadáte Mikuláša?“ opýtal sa akoby mi vedel čítať myšlienky. Určite si myslí aký je macher.
„Áno,“ odpovedal som. “Je to súrne!“
„Mikuláš sa nestretáva len tak s hocikým.“
„Mňa to nezaujíma!“ slušne sa do debaty pripojila Blek Starr.
Chlapec v tom momente, ako prehovorila zazrel na ňu svojím jedným okom. Prenikavý pohľad.
„Fakt to potrebujeme vedieť,“ oponoval som.
„Dobre, ako myslíte,“ povedal úlisne. „Osobu, ktorú hľadáte sa zdržiava tam hore.“ Prstom ukázal na kopec za Drynkoliu. Nejaká drevená chalúpka. Ledva by sa tam zmestil jeden človek. Aj to postojačky.
„Hrobka,“ dodal chlapec s pásku cez oko.
„Hrobka?!“ zopakovali sme naraz s Blek Starr.
„Áno, krčma,“ vyvrátil nám naše myšlienky. „Tam sa zdržiava každú sobotu. Mimo tohto dňa nikto nevie kde sa nachádza.“
Šťastie pre nás. Dneska je piatok. Zajtra tam pôjdeme. Na dnes nám táto informácia úplne stačila. Musíme ísť spať ale do hotela, lebo za noc, keď sme spali nám niekto ukradol stan.

25.9.2008

Práve sedím na záchode. Mám nádchu, takže mi neostáva nič iné, len naplno využiť ten čas, ktorý som získal. Je už večer, čo značí, že za chvíľu pôjdem pomaličky spať. Než sa ale vydám na moju cestu do ríše snov, spíšem stručný záznam z dnešného putovania do Drynkolie do môjho denníka Absinthia.

Ráno som musel Blek Starr presvedčiť, že v kuchyni nemáme drakov, ale že si namiesto tabletiek na hyperaktivitu zobrala moje LSD tabletky. Naschvál som ich nechal položené pri tých na hyperaktivitu a označil som ich štítkom “tabletky na potlačenie druhej osobnosti ” , aby sa nikto náhodou nepomýlil. Uverila mi. Vyšli sme na ulicu a videli sme medvede, ktoré si fotili turistov. Popravde, videla ich len Blek Starr. Aspoň to tvrdila.

”MŔTVY BOD” neviem prečo som to vykríkol, ale Blek Starr odpovedala: “Červený trpaslíci tu nie sú.“ Vtedy som si uvedomil, že ma nepočúva, a tak som začal recitovať básničku ktorú som naučil aj moju triednu v prvom ročníku ZŠ.

Cesta Do Drynkolie sa tiahla severne od Zabbiho. Na polceste sa nám ako naschvál pokazilo auto. Akurát končili Kazimarské lesy. Veľké, takmer praveké lesy, ktoré patrili ešte stále k Zabbiho. Trvalo to pár hodín autom pokým sme tadiaľ prešli. Tieto hrôzu naháňajúce lesy sa skončili tak rýchlo ako sa len začali. (Šťastie, že bol akurát deň). Čudovali sme sa tomu dlho. Za Kazimarskými dažďovými lesmi nasledovala pustatina. Vyprahnutá a rozpálená ako to slnko nad ňou. Fatamorgány nám zatemnili mozog. Boli sme neuveriteľne smädní a všade sme videli oázy. Nemohli sme sa z nej napiť, plávali v nej žraloky.

So zapadajúcim slnkom sme dorazili na čistinku, kde sa pásli dravé vtáky na ulovených koristiach. Konečne! Na tejto čistinke sme objavili jazierko. Ihneď sme sa z neho napili. Z jazierka, ktorého farba sa dala určiť ako zeleno-hnedá a plávali v nej prázdne odhodené fľaše, ale inak bolo úplné čisté. Najskôr sa napila Blek Starr, aby ma nelákalo sa pozerať na jej hviezdu. No vlastne to bolo pre to aby som sa na tú hviezdu mohol pozerať. Keď som sa išiel napiť ja, v odraze sa objavil Gabriel. Nič nepovedal, len sa zákerne usmial a znovu zmizol. Zľakol som sa a radšej som sa ani nenapil. Zrazu sa ma zmocnil pocit ako keby padám z okna a v ústach mal chuť piesku. Toho piesku, po ktorom sme išli hneď za Kazimarskými lesmi. Bolo to veľmi nepríjemné. Piesok som mal zaseknutý medzi zubami, škrípalo to. Blek Starr  ma zavolala lebo sa jej asi zdalo divné, prečo si oblizujem zuby. Zastavila sa a jej výraz naznačoval strašnú hrôzu. Povedala: “Nechala som doma pustenú žehličku.” Ja som sa  nad tým zamyslel a odpovedal: „To je v pohode,“ ale ona s hrôzou pokračovala: „ale to není všetko, pri žehličku som polozila bandasku s benzínom.“

„To je ešte v pohode,“ hovorím.

„Ale to stále neni všetko. Nechala som zapnutý plyn!“

„To je v poriadku,“ ukludňoval som ju. „Nechal som pustenú vodu.“

Na chvíľu sa odmlčala a pokračovala ďalej. „Boha! Nechala som  odomknuté!“

„Mala by si prestať fetovať hríby.“ Poradil som jej. „Čo si to nepovedala skorej?”

Otočili sme sa a šli sme zamknúť.

Keď som sa konečne spamätal z toho šoku boli sme naspäť. Cestou do Zabbiho, v Kazimarských lesoch, som našiel tu istú bránu ako pred časom v Rumunských lesoch. Využili sme ju a čochvíľa sme boli späť, pár metrov pred Drynkoliou. Bol tam nádherný hotel, ktorý mal úplne nízke ceny ubytovania. Postavili sme si stan hneď vedľa neho. Je už hlboká noc. Ráno musíme skoro vstávať a nájsť Mikuláša. Očimi  to potrebuje .

24.9.2008

Ráno sa mi stalo niečo nezvyčajné. Myslím, že je to až príliš mimo realitu. A to, čo sa mi stalo ma privádza do rozpakov.

Ráno som si išiel opláchnuť tvár, a ako tak pozerám do zrkadla, môj odraz na mňa prehovoril. Nie som paranoidný, ale ani nemám mať z čoho halucinácie. Hríby som nejedol ani nepamätám. Začal som o sebe mierne pochybovať.

„Ako sa máš?“ spýtal sa ma odraz znova.

Som bol ticho, ale poriadne nervózny. Nenávidím tamtú otázku.

„Kto si!“ skríkol som, aj keď sa mi zdalo nanajvýš prapodivné kričať na zrkadlo.

„Ty nevieš?“ odpovedalo otázkou. „Ja som ty.“

Ostal som zarazený. Ako je to len možné?

„Fakt si ma nepamätáš?“ opýtal sa ma ten hlas znova. Síce sa tváril, že je ja, ale vonkoncom nemal taký istý hlas ako ja. Jeho bol viac basový. Naháňal priam hrôzu.

„Nie! A vlastne áno,“ odpovedal som. „Stretávam ťa vždy pred zrkadlom.“

„No vidíš,“ jeho hlas zhrubol. Nekričal, len v jeho hlase bolo možné rozoznať echo. Teda ozvenu.  „ A to není všetko!“ skríkol. V ušiach mi mierne zaľahlo.

„Kto si myslíš, že si!“ začal som kričať aj ja.

Odraz v zrkadle stemnel. Jasne som v ňom rozoznával rysy chlapíka v kapucni. Začínal som sa báť a to bolo ešte len ráno. Neprestane ma sledovať.

„Vidím, že sa ti musím znova predstaviť. VOLÁM SA GABRIEL GARRETT a som....“ nedokončil to. Vyrušilo nás klopanie na dvere. Hlasné klopanie. Blek Starr. Vrátila sa. Odraz v zrkadle bol už môj. V kľude som si vydýchol.

„S kým si sa to bavil?Bolo to počuť až na druhú stranu ulice.“

„S-s-s nik-k-kým,“ odpovedal som plynule. Aspoň som sa snažil.

Ona na to iba tak fajn, ale nabudúce potichšie. Nemala ani len najmenšie podozrenie.

Gabriel Garrett? Čo to chcel dopovedať? Blek Starr to teda vystihla. V ten pravý moment. Mám taký pocit, že už sme Igorovi na stope. Vďaka Očimovej vytrvalosti ho sledovať. Blek Starr ma informovala o jednej katastrofickej veci. Musel som prerušiť moje pátranie po Reeovi a pôvode Garretta, čo bolo pre mňa dosť dôležité. Teraz musím nájsť Očimovho starého známeho Mikuláša K.  Votku, aby vyrobil pre neho ďalšie elixíry, lebo pri sebe má posledné dve fľašky. Očimi je v ohrození života. O Mikulášovi som vedel málo. Iba toľko, že býva ďaleko za hranicami mesta Zabbiho. Oblasť zvaná DRYNKOLIA. Kraj večne vychladených život obohacujúcich nápojov. Vydal som sa na výpravu.

 

23.9.2008

Mal som hrozný sen. Fakt desivý. Celý čas sa mi snívalo o tom temnom chlapíkovi v kapucni. Naozaj dosť nepríjemné. Nepríjemnejšie bolo, keď som sa zobudil so zistením jedného prespatého dňa. Blek Starr mi to aj potvrdila. Naozaj som prespal jeden deň. Podstatnejšie je kto je ten chlap? Čo chce? Alebo je to len halucinácia z množstva vypitého alkoholu? Nejak veľa divných vecí naraz. Vlastne dneskajší deň je celý voľajaký divný.

Hodinku na to, ako som sa naobedoval som šiel na prechádzku, ako obyčajne sám so sebou na Kruhové námestie mesta Zabiho. Na jednom rohu mesta stál nejaká týpek s páskou cez oko a vykrikoval niečo v tom zmysle, poviem vám vašu budúcnosť. Zaujímavá osoba v čiernej košeli a nohaviciach takisto čiernych. Mal na nich zavesenú retiazku. Popravde ich tam mal zopár. Bol mierne zarastený, skôr zanedbane oholený s dlhšími čiernymi vlasmi.

Pri ďalšom rohu námestia v uličke medzi domami tancoval taký starší pán. Pôsobil na päťdesiat. Výnimočne dnes zaujal ľudí. Prišli mu viac ako traja ľudia, čo bol dosť veľký úspech. Po skončení jeho šou si, ako väčšinou sadol do uličky, peniaze z klobúka schoval do vrecka kabáta a vytiahol ťapku s nejakým alkoholom. Bol som tam a videl som to. Napil sa toho a jeho oči zasvietili na zeleno. Adamusy! Podišiel som bližšie; musel som zistiť odkiaľ má ten elixír. Lenže ako som kráčal k nemu omylom som mu skočil na jeho koziu prestrihanú striebornú briadku. Tiahla sa do dobrej polky uličky v ktorej sedel. Rýchlo som odskočil. Chlapík si to ani nevšimol. Zvedavo som sa spýtal odkiaľ má ten elixír. Chvíľu sa mi darilo nenaliehať a netlačiť na neho. Chlapík, ktorý mohol mať vďaka tomu elixíru niečo cez dvesto rokov a pritom na to ani nevyzeral sa na mňa vražedne pozrel. Jeho prenikavý pohľad sa mi zabáral hlbšie a hlbšie do hlbín myslenia. Oči mu stále menili farbu zo sýtozelenej na jeho originálnu hnedú. To blikanie mi začínalo vadiť. Lenže nebolo to všetko. Čudujem sa, že som vôbec medzi živými. Stále sa na mňa pozeral a popri tom vyťahoval z vrecka nohavíc dýku veľkú ako dlaň. Dal si dole klobúk. Jeho hlava bola husto porastená plešinou. Silno sa nožíkom zahnal a odsekol si malý vyrastajúci hríbik skrývajúci sa v jeho plešine. Padol mŕtvy na zem, ale predtým stihol vyrieknuť dve, len dve slová. REE PARANOI. Zapísal som si to do môjho denníka a rýchlo utekal k Blek Starr.

Nebola doma. Nalial som si trošku absinthu a dumal. Čo to môže byť? REE PARANOI. Nemá to nejakú spojitosť s tajomným pánom adamusov alebo nebodaj s temným chlapíkom v kapucni? Bolí ma hlava. 

21.9.2008

Nespal som dlho. Nejakých trinásť hodín. Kvôli tomu hororu som vôbec nemohol spať. Síce pršalo a to pochmúrne počasie ma unavovalo.

Tento deň sa fakt nič nestalo. Len som tak sedel na gauči a počúval nudné bláboli o Očimovi. Nepamätám si toho veľa; síce som popíjal kávu, po polhodine som aj tak zaspal. Napíšem vám teda len to čo si pamätám. Není toho veľa.

Musím uznať, že je to celkom zaujímavá osoba. Teda aspoň podľa toho ako mi ho opísala Blek Starr. Vynechám tie nudné začiatky a pôjdem hneď na vec. Takže pozorne počúvajte. Keď mal Očimi dvadsaťšesť rokov, to bolo hneď na druhý deň ako odišiel zo Zakázaného mesta, jeho vlasy boli napadnuté hríbmi. Ako je známe adamusy napádajú len mastné vlasy. Očimi to zistil dosť neskoro na to aby sa toho mohol zbaviť. Pri jeho chvíľke nepozornosti mu vlasy z hlavy ušli. Očimi sa dostal to ťažkých depresií, pri ktorých začal piť absinth. Trvalo celý jeden rok kým si uvedomil, že sa stal závislakom  a šiel do liečebného ústavu. Bol to svetoznámi protialkoholický ústav na okraji Tibetu, kde boli nútení spať a jesť pri otvorenej fľaške a nemohli sa jej ani dotknúť. Boli to pre neho kruté časy. Strávil tam 42 týždňov. Lenže malo to aj svoju odvrátenú stránku. Očimi sa tam naučil bojovému umeniu tibetských ninjov, aby mohol loviť a pomstiť sa všetkým adamusom a spoznal tu teraz už jeho dlhovekého kamaráta. Volal sa Mikuláš K. Votka. Ten mu poradil jeho elixír. Podľa povesti mu mal pomôcť pri lovení adamusov. Elixír nazývaný po svojom objaviteľovi Votka dal Očimovi nesmrteľnosť. Lenže po vytriezvení,.....to radšej nechcite vedieť. NO tak dobre. Spôsobí to, že sa mu roky vrátia. Aby sa nepovedalo začal aj fajčiť a meno si zmenil na Očimi Otočí. Jeho predchádzajúce meno nik nevie. Po odchode z liečebne začal vyhľadávať ľudí s podobným osudom a naplno sa venovať loveniu adamusov. To je tak všetko čo som zachytil.

Takto na záver si predsa len na niečo spomínam. Bol už večer. Tma takmer všade. Sedel som na gauči u Blek Starr doma, len tak popíjal absinth s cukrom a pozeral do okna. Silno lialo. Tak silno, že ani ja by som nevytiahol päty z domu. A keď som tak sedel a pozeral do okna, ukrutne sa zablýskalo. Až tak silno, až osvetlilo celú miestnosť, v ktorej som sedel. A v tom okne...v tom okne som jasne videl obrys nejakej postavy. Celá v čiernom a v kapucni. A do tváre jej nebolo vidno ani náhodou. Možnože ani nemala tvár. Bol to len okamih a osoba tam už nebola. Zľakol som sa a omylom som na seba vylial všetok absinth. Pýtal som sa aj Blek Starr či to videla tiež. Ona reku nie. To ma ešte viac utvrdilo v predstave, že som tú osobu videl len ja. Dopil som zvyšní absinth a šiel spať. Bojím sa.

 

20.9.2008

Ráno som sa dostal znova do mesta Zabbiho. Neviem čo som to počul včera v lese, ale utekal som rýchlo preč. V prvom rade som chcel o tom ale aj o Larvym informovať Blek Starr, nuž ale ona už o tom vedela. Pýtal som sa ako je to možné.

„Nie! To ti nemôžem povedať! Ohrozila by som tým život mnohým výrobcom alkoholu.“ Povedala vážne. Pochopil som. Prestal by sa vyrábať absinth už len kvôli tomu aby zabili Igora a jeho deti. Nemohli sme to riskovať. To aj nič iné. Po našej krátkej konverzácii som si nemohol nevšimnúť prázdne regáli. Lenže bol akurát obed, tak som sa šiel radšej najesť a na hento som na chvíľu prestal myslieť.

Keď som sa vrátil, (mimochodom mal som výborný kebab), moje oči uvideli vzadu v drevenej klietke poletovať poštového vrabca. Spomenul som si na japonského predavača, ktorému sedel na pleci.

Blek Starr mi povedala, že ako decko ušiel zo Zakázaného mesta. Bolo to pár rokov dozadu. Bola to doba vlády cisára hlinenej armády. Predavač mohol mať nejakých dvadsaťpäť rokov, keď ušiel sem. Už od tej doby lovil adamusy, až kým sa mu ich nepodarilo vyhubiť. Lenže vďaka mne sa tu objavil Igor. Najmocnejší adamus za posledných tisíc rokov. A Ako som sa dozvedel, Očimi Otočí, tak sa volal, je Igorovi na stope.

Zvyšok večera som trávil na káve a pozeral dokumentárny film o živote svišťov v Tatrách.

19.9.2008

Mal som pocit, že som prenasledovaný. Celé tie dni ma musel niekto sledovať. Nuž, ale musím uznať, že som tam došiel. Dokonca živý a zdravý.

V tráve pri chalúpke som našiel ležať paličku od bicích a vedľa Jeho klobúk. A hneď vedľa neho, približne na opačnej strane chalúpky ležal On. Nejakým zázrakom mal odhryznutú ruku, ale inak kompletne zmrzačený a mŕtvy. Niekto zabil Larvyho Plotera! Najväčšieho lovca adamusov. (Tak sa písalo aspoň v knižkách). Nemal som pochýb, že to bola Igorova robota. Jeho prvá obeť, o ktorej som vedel. Ovládol ma des a strach. Na niečo takéto som ja vôbec nebol zvyknutý. Potrebujem pomoc! Našťastie som bol sám, tak som mohol v kľude preskúmať botanickú záhradu. Nikde ani náznak po adamusoch. Fakt. Prešiel som až na koniec. Trvalo mi to síce takmer hodinku, no zvládol som to. Nikoho som tam nestretol, ba ani nevidel. Ani rastliny. Neskôr som si uvedomil, že behám v chatke a nie v skleníku. No divil som sa, keď som ten skleník s čiernymi sklami našiel. Teda to čo z neho ostalo. Taká menšia diera, ale záhradka nikde. Igor si ich aj zo skleníkom odniesol bohviekam a ja ho mám teraz hľadať. Zdá sa mi, že sa tie veci okolo adamusov komplikujú. Teraz síce vyhral bitku, ale vojnu nevyhrá! Čo to bolo?! Počuli ste to? Ide to z lesa.

16.9. 2008

Prebral som sa niekedy ráno. Hodinky mi ukazovali 15:03. Prvé, čo som zbadal boli žiarivé, jasnozelené oči akejsi osoby. Na svetle sa ukázalo, že má veľmi živú masku. Masku nejakej elfskej krásky a dlhé, rovné vlasy. Okrem tej masky a topánok s vysokým opätkom nemala na sebe nič. Tým nič naozaj myslím nič. Tak som sa do nej pustil. Po náročnej, asi trojhodinovej konverzácii som zistil, že tá žena je naozaj Blek Starr. Omnoho dôležitejšie bolo moje zistenie, že sa ma nechystá zabiť. Podobne ako ja tiež hľadala a zabíjala adamusy. Najhoršie na tom všetkom bola iba jedná vec. Igor bol síce najhlavnejší adamus s najväčším rešpektom, ale bolo tu väčšie potencionálne nebezpečie. Jednalo sa o bytosť, ktorá chcela ovládnuť adamusy a tak aj celý svet. Jeho meno sa dokonca aj Blek Starr bála vysloviť. Momentálne sa mi tá informácia nezdala nijak dôležitá, tak som ju z hlavy vypustil. Odišiel som hľadať Igora a aj spôsob ako ho zabiť. Vôbec som netušil, kde môže byť. Vedel som iba jednu vec. Igor sa bude snažiť nájsť čo najväčšie množstvo drahého absinthu a cesnaku na nakŕmenie malých adamusov v tej botanickej záhradke pri malej chalúpke z lisovaných plastových fliaš v kraji lacného vína zvanom Tržbik. Tak som sa vydal nenáročnú cestu.

15.9.2008

Posledné tri dni som trávil všelijako. Predovšetkým som sa snažil zistiť pravú identitu Blek Starr. Nedarilo sa mi to a to som sa pýtal každého okoloidúceho. Naozaj každého. Nik nepoznal ani len to meno. Nemal som dôvod neveriť im. Síce je pravda, že zopár opýtaných ľudí pri počutí toho mena zbledlo, zmĺklo a začali prudko utekať opačným smerom ako som bol ja. Nič som si z toho nerobil. Jednoducho som im bol nesympatický. S tým ja už nič nespravím. A tak som si spomenul. Spomenul som si na Zuzku v obchode. Tá by to mohla vedieť. Tak som hľadal.  Hľadal som zatuchnutý obchodík. Miesto, kde obchod bol som si dobre pamätal, lebo som už raz okolo neho šiel. Bol som dosť zdesený, keď som zistil, že obchod Absinth & Cesnak nebol na tom mieste kde aj predtým. Namiesto neho sa tam nachádzala nejaká detská klubovňa. Niesla názov Klub uctievačov falošnej brady. Akurát z tade vychádzali nejaký členovia. Vyzerali ako mierne spoločensky unavený Santa Clausovia.

Rozhodol som sa to vzdať. Práve v tom momente som zbadal ten obrovský nápis na druhej strane ulice. Absinth & Cesnak. Obchod sa nepremiestnil, šak ako by to aj spravil, to len ja som bol na opačnej strane ulice.

Ale predsa sa mi na tom obchode zdalo niečo divné. Nebola tam! Nikde! Ani pri jednom regáli. Zato som si však všimol predavača za pultom. Podľa tých šikmých očí som sám usúdil že je to Číňan. „Konišuá.“ Povedal som.

„Ja nie som Japonec!“ odpovedal chladne a spontánne.

Radšej som sa ani nepýtal ako sa volá a kde je Zuzka. Potreboval som priam súrne zistiť čo vie o Blek Starr a adamusoch. Konkrétne o Igorovi. Nuž, keď som už chcel odísť, tak dnu vtrhla akási žena v kostýme nahej ženy. Zhodila ma na zem a pritlačila mi čepeľ noža ku krku. Strašne som sa bál, aby si s tým neublížila. Od strachu som odpadol. To čo sa dialo potom si nepamätám.

12.9.2008

Môj šiesty príspevok sa odohráva v znameniach strachu a hrôzy. Tri dni som sa skrýval pred Igorom a jeho deťmi, ktoré stihli za tie tri dni neuveriteľne vyrásť. Ale nie len pred nimi. Zistil som, že po mne pátra aj osoba ktorú volajú Blek Starr. Absolútne neviem kto to je a mám z toho neuveriteľne zlý pocit.

No, ale všetko pekne po poriadku. Vtedy pred troma dňami v tom skleníku som prišiel na jednu závažnú vec. Igor spolu s deťmi sa snažia ovládnuť značnú časť sveta. Možno aj celý, ale to nikto nevie. A po ovládnutí vytvoriť jeden veľký vlas na ktorom by mohli bez problémov žiť. A o Blek Starr som sa dozvedel (neskôr Vám poviem aj od koho), že ide po mne iba z dôvodu, že som stvoril Igora, najmocnejšieho Adamusa.

Nuž, v ten večer som bol porazený. Zo skleníka som sa rýchlo vytratil. Najrýchlejšie ako som len vedel. Ráno som bol v jednom meste. Malo dosť zaujímavý názov. Zabbiho. V tomto meste som natrafil na jeden fakt zvláštny obchodík. Mesto bolo fakt dosť veľké a ja som už nevedel kam ísť. Nebyť jednej dobrej duše. Nejaký pofidérny podivín. Dlhšie mastné vlasy čo vyzerali ako špagety mu vykúkali spod pleteného klobúka. Jeho okuliare, s hrubým čiernym rámom z tvrdeného plastu mu takmer lámali nos. Jeho postavu radšej opisovať nejdem, lebo bol tučný ako prasa. Nepatrilo by sa to nejako komentovať. Jedným slovom to bol čudný človek, ktorý mi zanechal v bruchu bodnú ranu od nožíka. Dobre robím si srandu, bol to niekto iný.

No ako som už spomínal, keď som sa mu zdôveril s mojím problémom, tak ma zaviedol do jedného obchodu. Absinth & Cesnak. Správne, hentak sa volal ten obchodík. Zdalo sa mi to fakt ako žart, no aj tak som vošiel dnu. Obchodík bol úzky, na druhej strane ale poriadne dlhý. Nachádzali sa tam iba dva regály. V tom napravo som videl len a len absinth, všetky druhy. Modrý, zelený, červený, čierny. V tom ľavom regály bol iba a len cesnak. Nič viac. Pri regáli s absinthami stála jedná dievčina. Mladá, pekná, nádherná, čarokrásna. Zuzka je v obchode, to mala aspoň napísané na visačke. Rozhodol som sa k nej prihovoriť. Nedalo sa. Jazyk som mal ako zaviazaný. Keď som sa ale otočil k veľkému nástennému zrkadlu a vyplazil jazyk tak som zistil krutú pravdu. Naozaj bol zaviazaný. Zuzka či ako sa volala si toho všimla a povedala mi strašne príjemným hlasom, citujem :“TU NIČ NENÍ, CHOĎ PREČ!!! Tri ulice vedľa je podobný obchod, tam ti poradia“. A tak som šiel. Ulice boli dlhé. Rovné, miestami rozbité a dlhé. Na koniec som vôbec nevidel. Dokonca ani na zem. Ale podarilo sa a obchod som našiel. Vyzeral úplne tak isto. Všetko tam bolo také isté. Dokonca aj Zuzka tam bola a zrovna stála pri tom istom absinthe ako pred tým v obchode. Začínal som mať podozrenie. Podozrenie na regál s absinthom.

9.9.2008

Na začiatok musím podotknúť, že je to priam nádherný dátum. No ale koho čo po dátume, že?

Jednoducho. Presne sedem dní som sledoval Igorove stopy. Igor bol ale už vymierajúci druh. Posledný z adamusov, vlasových hríbikov. Ako som už podotkol, sledoval som ho. Jeho cesta ma zaviedla až k malej chalúpke na okraji dubového lesa. Chalúpka nebola vôbec veľká a už vôbec nie drevená. Bola vyrobená z dosiek z lisovaných plastových fliaš a natretá pamakrylom na drevo. Chalúpka sa niesla v hnedo modrom odtieni sýtozelenej farby. Strecha bola šikmá a už z diaľky som na nej videl stopy od saní. Zaujímavý museli byť obyvatelia tohto nádherného honosného sídla. Kto to kedy videl sánkovať sa na streche. Rozhodol som sa obhliadnuť situáciu.  Všimol som si zopár vežičiek. Veľkých, malých....ale bolo ich veľa. Tá chalúpka mala veľkú bránu, cez ktorú vkuse prechádzali akýsi divný ľudia. Nechápal som to až pokým som neuvidel Jeho. Chlapca s oblúkovým klobúkom s paličkou od bicích v ruke. Vo všetkom ma utvrdil až ten pohľad na jeho jazvu. Jazva tvaru Slnka. Áno bol to on. Sám najsamväčší lovec a krotiteľ Adamusov. Známy aj ako Larvy Ploter. Na chvíľu som akosi prestal vnímať svet. Ten spomalený režim mi fakt vadil. Autogram som nechcel tak som sa pobral preč pomaličky. Asi po 16minutách náročného behu do kopca som natrafil na malú botanickú záhradku. Bol to vlastne skleník, ale dnu som nevidel lebo nebolo na ňom obyčajne sklo ale bolo matné, takže som nič neuvidel. Rozbil som zámok a vkradol sa dnu. Neónové lampy som rozsvietil. Vtom som tam zbadal v kýbloch od pamakrylu nasadené malé mierne odrastené adamusy. Adamusy keď vo vlasoch trochu odrastú sa presádzajú do takýchto kelímkov. Bolo ich tam fakt že dosť. Už viem čo tu Igor hľadá. Ale pomaly už musím ísť, lebo niekto sa akurát vkráda sem do skleníka.

2.9. 2008

Toto je štvrtý príspevok do mojich vedeckých novín Šľak. Po úmornom približne dvojtýždňovom pátraní som konečne natrafil na Adamusy. Trošku zmenšili svoj objem a odumrelo asi 328 z ich hláv na strašnú dehydratáciu. Zdalo sa že majú radi len tmavé, vlhké prostredie obrastene lišajníkmi a machmi. Takisto aj husto obývané hobitmi alebo nejakými ich príbuznými.

Myslím že by nebolo od veci napísať jak som sa vlastne dopátral k veleznámym adamusom. Neviem či to bola náhoda alebo nehoda, osud alebo i-ťing, no proste som ich našiel. Niekde hlboko v rumunských lesoch. Ako som tak za mesačného svitu prechádzal lesom a vedľa mňa akurát nejaká partia asi 4 chlapcov znásilňovala nejaké 8 ročné dievčatko som si všimol pri jednom strome trochu odhrnuté lístie. Hneď mi to padlo do oka. Bolo to úplne jasné. To by aj slepý zbadal že tie listy nie sú na svojom mieste. Na mieste kam dopadli keď sa odtrhli a padali dlhu cestu naprieč znečisteným lesným ovzduším. Rozhodol som sa to preskúmať. Odhŕňal som to lístie jedno za druhým až sa za mnou nazbierala listokopa priblžne 2 a pol metra vysoká. Bol to hustý listnatý les. Na niektorých miestach tu mali tie listy funkciu tekutých pieskov. No pod tou kopou čo som odhalil sa nachádzal malinký otvor. Ľahko sa dal prevšimnúť. A keď bola tma sa nedal dokonca ani vidieť. Mal priemer okolo jedného metra...no trošku viac. Listy som k sebe prilepil aby som si spravil lano. (Vďakabohu za sekundové lepidlo). No nakoniec sa mi to podarilo. Priviazal som to o strom a pomaly som sa spúšťal dole. Nemal som zo sebou baterku ani rádio tak som musel použiť lietajúce lampáše. Tiež som tomu neveril ale v tej chodbe poletovali lampáše. Až neskôr som zistil že to sú obézne mušky. Po nejakej polhodine som sa konečne dostal na pevnú zem.

Cestu pred sebou som si osvetli špeciálnou vodotesnou baterkou. Niekto si ju tu asi zabudol. Čo už, mne sa zíde. Ako som si tak vykračoval osvetľovali ma blesky fotoaparátov. Nie! Čo si to namýšľam. Nikde nikto nebol, to iba jedna hlava adamusa akurát zhltla jedného paparazza. A sakra! ADAMUSY! no pomaly som viezol do tieňa, aby som sa vyhol pohľadu adamusov. Nakoniec sa mi podarilo dostať sa k nemu natoľko blízko, že som mu dokázal z rúk vytrhnúť ten porno časopis. Spísal som všetky potrebné údaje. Akonáhle som sa už chystal odísť, sa mi niečo silne emotívne ozvalo v hlave. Mami. Mami! MAMI!!! stále to bolo silnejšie a silnejšie. Nasadil som si moje slúchadlá. Chránili moju hlavu a predovšetkým uši pred nadmerným hlukom a telepatickým výkyvom divných bytosti a rastlín. Keďže som nikde nevidel hi-fi súpravu usúdil som že adamusy vedia telepatiu. Ľakol som sa a pustil som si do gatí. Smrad bol tak prenikavý že som rýchlo utekal preč. Adamus tam ostal. Jedna jeho hlava umierala za druhou až nakoniec ostala iba jedna. Tu som pomenoval Igor. Asi preto že jej nevadil smrad. No rýchlo som sa vrátil späť na Slovensko. Podzemnou chodbou ktorú som tam objavil som bol doma za chvíľu. Našiel som tam niečo nezmyselné. Nazval by som a to alebo skôr prirovnal k intergalaktickej bráne ktorá ťa prenesie na miesto ktoré najviac chceš vidieť. Zdalo sa mi to márne tak som to tam jednoducho nechal. Úplne zbytočný vynález.....nuž nateraz končím a napíšem najbližšie až nejaké zmienky o Igorovi. Mám taký pocit že Igor ma sľubnú kariéru handrového panáka kdesi na Transylvánskom hrade. Dopočutia

16.8.2008

Po Adamusoch niet ani stopy. Úplne že zmizli z povrchu zemského. Takýto osud som im neprial....To bude asi tým že už dlhšiu dobu som im nevenoval pozornosť a nerozprával sa s nimi ako s vlastnými synmi. Ale to neznamená že som ich aj naďalej neprelieval absintom. Možno sa budete diviť ale rástli z toho ako z vody. teraz keď píšem tieto riadky merali úchvatných 3,14 metra. Čudujem sa ich ešte nikto nestretol sa voľne túlať po ulici lebo tam som ich naposledy videl. Je to otázne alebo skôr pravdepodobne že Adamusi skapú hneď ako im vyprší promile v telesnej tekutine. Sú strašne citlivé na teplo, svetlo, vodu, chlad atď. Ešte raz ak ich niekde uvidíte hneď im dajte za jeden. Skôr za jednu fľašku. Určíte sa vám odmenia. Stoji to za to si ich obhliadnuť aj z vnútornej strany vesmíru. Mam taký divný pocit že pri zalievaní to bude stále rásť a rásť. Nič z toho, keď z toho jedného dňa vyrastie gožila na bycikli alebo bicykli? No pravdupovediac ma ich osud už ani nezaujíma lebo z tej ich prudko jedovatej telesnej látky mi už nič neni. Nemávam žiadne haluze a ani sa mi nechce densiť na stole. Úbohosť, ale raz som si takmer vygrcal oči. To bol fakt krutý pocit. Ale to mi len elektrika vypadla tak nič z toho. Škoda asi začnem pestovať nové adamusy. Také menej agresívne a viac haluzotvorné. Končím tento príspevok do vedeckých novín Šľak lebo mam dosť hnusný pocit že jedna z 365 hláv Adamusu sa mi akurát nenásytným pohľadom pozerá cez okno do môjho vedeckého laboratória. Ááááááááááááá. Ty kokos to sú zuby. Ááááááááááááá...kde mám ruku?.. šit! ..á!

24.7.2008

Je to teraz presne 6 dni potom ako som naposledy uvádzal zmienky o adamusoch. Za tých posledných 6 dni som ich pravidelne zalieval v náhodnú dobu, teda hocikedy ( o 12 na obed) mojim vlastným zalievacím prostriedkom. Zloženie Vám nepoviem lebo je to Top Secret. Je to niečo ako miešanina absinthu s jahodovou vodkou.

Hlavička adamusov naberá už rozpoznateľný tvar hlavičky. Dokonca vidno malé asi 8 centimetrové zúbky na lovenie hmyzu. Oči im zatiaľ nenarástli. Je to škoda lebo lovia úplne naslepo. Po otvorení jedného otvoru, pracovne som to nazval avavavua, preniká zápach spôsobujúci halucinácie a niekedy aj halucinácie spojene s halucináciami vo forme tancovania na stole Zatiaľ všetko. Končím. Enter....

18.7.2008

Adamusov sa darí. Dnes som ich opäť zalieval. Narástla im mala hlavička z ktorej sa šíri divný zápach. Je znesiteľný ale v malom množstve. Uvidím zajtra. Zatiaľ sa živia iba...čím sa zatiaľ živia to neviem lebo som im zatiaľ nič nedával. No chýba mi brat. No tak uvidíme zajtra. Podľa návodu by sa mali živiť cesnakom. No uvidíme.

Úvod

Je tomu už asi rok. Pamätám si to celkom presne. Bola streda štrnásteho. Už týždeň som si neumýval vlasy. Došiel mi šampón a von sa mi nechcelo. Tento deň bol pre mňa klaustrofobický. Úplne vážne. Uzavrel som sa do seba.

Jemným dotykom ruky som si prehrabol vlasy. Robievam to z cela bežne. Lenže v tento deň sediac za počítačom som tam našiel niečo vyrastať. Niečo iné ako vlasy. Bol to hríbik. Áno, hríbik vo veľkosti približne sedem milimetrov. Taký maličký. Na nete som zistil, že takéto vlasové hríbiky sú už pár storočí vyhynuté. Ako som sa dozvedel mohol za to nejaký Číňan. Zomrel už pred rokmi. Kde, to už nepíšu. Pomenoval ich príznačne. Adamusy. Tieto adamusy sa tu vyskytovali odjakživa. Teda od prvého ľudského obyvateľa planéty. Tak aspoň píšu na týchto zakázaných web stránkach. Istotne ste si už domysleli, že milujú prostredie extrémne mastných vlasov. Takisto tam bolo m

alými písmenkami takmer nečitateľne napísané varovanie. Niečo o tom, akonáhle objavíme niekde nejaký hríb, hneď ho treba zabiť. Zo zvedavosti, čo sa stane som kašľal na to. Pekne som si ho zasadil a čakal čo sa bude diať. Zalieval som ich presne tak ako bolo písané v článku Starostlivosť o adamusy. Teda absinthom. Pár dní na to by sa mali živiť už aj cesnakom. Tu píšu, nejaké druhy sa môžu živiť aj mäsom. Žiaľ nie je to dokázané. Prvé dni sú pre adamusy náročnejšie na starostlivosť. V niektorých prípadoch dokážu pri dobrých podmienkach za týždeň narásť aj viac ako o pol metra. Nuž, som zvedavý. Myslím, že je to asi všetko čo som chcel povedať. Ešte jedna vec.

Volám sa Ivan Ivanovič.