Práve sedím na záchode. Mám nádchu, takže mi neostáva nič iné, len naplno využiť ten čas, ktorý som získal. Je už večer, čo značí, že za chvíľu pôjdem pomaličky spať. Než sa ale vydám na moju cestu do ríše snov, spíšem stručný záznam z dnešného putovania do Drynkolie do môjho denníka Absinthia.
Ráno som musel Blek Starr presvedčiť, že v kuchyni nemáme drakov, ale že si namiesto tabletiek na hyperaktivitu zobrala moje LSD tabletky. Naschvál som ich nechal položené pri tých na hyperaktivitu a označil som ich štítkom “tabletky na potlačenie druhej osobnosti ” , aby sa nikto náhodou nepomýlil. Uverila mi. Vyšli sme na ulicu a videli sme medvede, ktoré si fotili turistov. Popravde, videla ich len Blek Starr. Aspoň to tvrdila.
”MŔTVY BOD” neviem prečo som to vykríkol, ale Blek Starr odpovedala: “Červený trpaslíci tu nie sú.“ Vtedy som si uvedomil, že ma nepočúva, a tak som začal recitovať básničku ktorú som naučil aj moju triednu v prvom ročníku ZŠ.
Cesta Do Drynkolie sa tiahla severne od Zabbiho. Na polceste sa nám ako naschvál pokazilo auto. Akurát končili Kazimarské lesy. Veľké, takmer praveké lesy, ktoré patrili ešte stále k Zabbiho. Trvalo to pár hodín autom pokým sme tadiaľ prešli. Tieto hrôzu naháňajúce lesy sa skončili tak rýchlo ako sa len začali. (Šťastie, že bol akurát deň). Čudovali sme sa tomu dlho. Za Kazimarskými dažďovými lesmi nasledovala pustatina. Vyprahnutá a rozpálená ako to slnko nad ňou. Fatamorgány nám zatemnili mozog. Boli sme neuveriteľne smädní a všade sme videli oázy. Nemohli sme sa z nej napiť, plávali v nej žraloky.
So zapadajúcim slnkom sme dorazili na čistinku, kde sa pásli dravé vtáky na ulovených koristiach. Konečne! Na tejto čistinke sme objavili jazierko. Ihneď sme sa z neho napili. Z jazierka, ktorého farba sa dala určiť ako zeleno-hnedá a plávali v nej prázdne odhodené fľaše, ale inak bolo úplné čisté. Najskôr sa napila Blek Starr, aby ma nelákalo sa pozerať na jej hviezdu. No vlastne to bolo pre to aby som sa na tú hviezdu mohol pozerať. Keď som sa išiel napiť ja, v odraze sa objavil Gabriel. Nič nepovedal, len sa zákerne usmial a znovu zmizol. Zľakol som sa a radšej som sa ani nenapil. Zrazu sa ma zmocnil pocit ako keby padám z okna a v ústach mal chuť piesku. Toho piesku, po ktorom sme išli hneď za Kazimarskými lesmi. Bolo to veľmi nepríjemné. Piesok som mal zaseknutý medzi zubami, škrípalo to. Blek Starr ma zavolala lebo sa jej asi zdalo divné, prečo si oblizujem zuby. Zastavila sa a jej výraz naznačoval strašnú hrôzu. Povedala: “Nechala som doma pustenú žehličku.” Ja som sa nad tým zamyslel a odpovedal: „To je v pohode,“ ale ona s hrôzou pokračovala: „ale to není všetko, pri žehličku som polozila bandasku s benzínom.“
„To je ešte v pohode,“ hovorím.
„Ale to stále neni všetko. Nechala som zapnutý plyn!“
„To je v poriadku,“ ukludňoval som ju. „Nechal som pustenú vodu.“
Na chvíľu sa odmlčala a pokračovala ďalej. „Boha! Nechala som odomknuté!“
„Mala by si prestať fetovať hríby.“ Poradil som jej. „Čo si to nepovedala skorej?”
Otočili sme sa a šli sme zamknúť.
Keď som sa konečne spamätal z toho šoku boli sme naspäť. Cestou do Zabbiho, v Kazimarských lesoch, som našiel tu istú bránu ako pred časom v Rumunských lesoch. Využili sme ju a čochvíľa sme boli späť, pár metrov pred Drynkoliou. Bol tam nádherný hotel, ktorý mal úplne nízke ceny ubytovania. Postavili sme si stan hneď vedľa neho. Je už hlboká noc. Ráno musíme skoro vstávať a nájsť Mikuláša. Očimi to potrebuje .
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára