2.10.2008 – Štvrtok v Špine!

Tento deň sa strašne dlho tiahol. Ale ani som sa nenazdal a už bol večer a pomaly som kráčal do Špiny! Po poslednom incidente u Blek Starr som sa musel na chvíľu nasťahovať do hotela. Som zvedavý ako budú reagovať, keď zistia že nemám prachy na zaplatenie. Aj tak som mal jeden z najlepších apartmánov. Všetci to nazývali Hrkajúca izba a asi mali aj dôvod na to keďže s ňou triaslo. Človek sa tam dobre vyspal. Aj tak odmietam za niečo také platiť.
V Špine! bolo celkom dosť ľudí. Zdalo sa mi to, ako keby sem prišla polka Zabbiho a Drynkolie. Ľudia sa bavili na nádherných tónoch Vŕzgajúcich Dverí od predkapely Nula. Niektorí si sem prišli uctiť pamiatku poslednej smrti Kovalda Patrična Sagnieviča. Netuším, kto to bol, ale všade mal svoju bustu prekrytú jemný falošným hodvábom z čiernej látky.
Dreem dnes vôbec nerobila, ale všade boli úplne čudní ľudia. Chlapík zarastený iba na jednej strane tváre, ďalší mal v bruchu dieru, niektorí tam behali v kostýmoch vianočných králikov.
Sedel som pri bare a ľudí stojacích pred pódiom som si nevšímal. Hľadal som Angusa – prefetovaného gitaristu Absinth Districtu. Žiaľ nemohol som ho nikde nájsť, vlastne ani neviem, že prečo som ho hľadal, no možno preto, lebo to bola jediná osoba, ktorú som tu poznal. Asi zase žral hríby niekde na záchode, aj napriek tomu, že za pár minút už mali hrať.
Sedel som pri bare. Sám ako vždy. Prisadol si ku mne navonok normálne vyzerajúci človek. Už to ako vyzeral bolo zvláštne. Nebol opitý, ani nahríbovaný. Jeho dlhšie hnedé vlasy mu padali do tváre aby nevidel. V pravej ruke si stále točil paličkou od bicích. Primitívnosť. To dokáže každý. Sám som to dokonca aj skúsil. No bol som už po jednom absinthe, tak už som nemal takú koncentráciu. Nevadí, za triezva by som to určite zmákol. Bol to bubeník distriktu. Jeden z najlepších v celej Drynkolii a Zabbiho. Mortimer M. Montgomery. Tak znelo jeho meno. Pozval som ho na absinth, lenže ako som sa dozvedel neskôr od neho, nepije, tak som to musel vypiť sám. Netrvalo to dlho a zas som bol vyrušovaný.
„Ivan Ivanovič?“ spýtala sa nejaká hnusne červenovlasá žena. Jej vlasy naozaj pripomínali hrdzu a možno nielen pripomínali, ale čo ak boli naozaj hrdzavé?
„Nie,“ odpovedal som slušne.
„Volám sa Suuh Lasiová. Dúfam, že Vás nevyrušujem.“
„Vyrušujete,“ snažil som sa odpovedať na rovinu.
„A prečo? Prečo vám to vadí? To je jedno. Som vedúca Klubu pre všeobecné zdementnenie. Nedávno sme sa spojili s Ligou pre nezávislé súhlasenie.“ Vykladala mi svoje kecy tak nezáživne až mi degradovalo IQ.
„Aha,“ povedal som. „A čo ja ako s tým?“
„Vás to nezaujíma? Prečo vás to nezaujíma? Prečo?“
„Malo by?“ Naozaj ma nudila. Fakt som ju nemohol ani len počuť, a to jej prečo a prečo mi už parádne liezlo na nervy. A ten povýšenecky tón. Ešte raz sa ma to opýta, tak ju naučím, ako nosom rozbiť niekomu päsť.
„Ty sa nechceš so mnou baviť? FAJN! Ale ja som myslela, že ľudia ako ty...“ čo si ona o sebe myslí?
„Ľudia ako ja?“ bol som mierne zmätený.
„Áno ľudia ako ty. Clyrsovia,“ videl som jej na tvári, ako si užíva ten slastný pocit, že vie niečo viac ako ja. Po chvíli pokračovala: „To sú ľudia s encly.“
„Aha, ale ja nemám encly. Ja ani neviem čo to je.“
„Prečo to nevieš? Ja ti to aj tak nepoviem, haha, “ no tak toto bola posledná kvapka maku. Už som mal z nej zuby plné kostnej drene naplnenej bežnou ústnou vodou na hubenie hmyzu. Pohľad na jej tupý ksicht ma vyvádzal z miery natoľko, že som na chvíľu pochyboval o relativite vesmíru a vôbec. Nastolila sa otázka v mojej hlave, ako nemohol pri bežnom upratovaní záhrady nepadnúť na jej hlavu kvetináč, ktorý si určite tak veľmi vážila. Ako mohla robiť bez problémov pukance v mikrovlnke? Jej hrdzavá osoba ma buď nehorázne šťastie, alebo skôr má osud geniálny zmysel pre ignorantstvo.
„Nechceš sa aspoň pridať do klubu?“ prosíkala.
„Nie! Súhlasiť môžem aj doma,“ odpovedal som po chvíli rázneho uvažovania.
Otočil som sa od nej a odišiel na iný koniec baru. Ale predtým som jej ukázal milé gesto na rozlúčku. Som rád, že odvtedy ma za večer otravovala už iba trikrát. Bol to úplne zanedbateľný počet.
Dal som si nový špeciálny drink. Volal sa Vyparujúca sa ruka. Mix absinthu, nachtu a maku. Chutilo mi to. Síce som nevedel, že čo je to nacht, ale odhliadnuc od toho, tak to bolo niečo naozaj vynikajúce.
Koncert sa nachádzal akurát v plnom prúde, všade navôkol densili ľudia, sem-tam niekto pogoval. Aj sám so sebou keď to inak nešlo. V rohu pri stene stál nejaký týpek s dúhovaným zeleným tričkom a rozdával za peniaze diskety s najväčšími hitmi A.D., ako sú Trip, Trip II, Pinkey Nonsens, Green Mushroom, 2 Dni Bez Haluze, Liči a banán, Oči plné maku, Escape from Neverland, Hluchý Zošit 2 a ich najznámejšia pesnička Green Medicine. Ku každej diskete ste dostali pribalený magnet. Neviem k čomu to bolo, neviem, či to bolo vôbec praktické, ale aspoň mi to prehralo tie pesničky. Hluchý Zošit 2 bola pre mňa novinka. Tú pesničku som ja doteraz nepoznal, ale musím povzniesť jej ducha. Fakt je dobrá.
Som fakt rád, že som si kúpil ich výberovku. Aspoň mám čo počúvať.
Dlho som sa už nezdržoval. Posledná pesnička už dohrávala a ja som sem neska prišiel iba kvôli tej diskete. Po skončení sa Morty postavil a do davu hodil svoje kovové paličky. Prvú chytil nejaký chytrolín s drednatou hlavou oblečený v bielej kombinéze. Jasne som na nej rozpoznal logo firmy A.S.T., ktorá sa zameriavala na ťažbu absinthu v uránových lomoch. Tá druhá letela poloblúkom cez celú krčmu a trafila Suuh Lasiovú rovno do hlavy. Bez problémov padla na zem. Fanúšikovia po nej ihneď skočili, lenže Suuh Lasiová sa pod ťarchou toľkých spotených tiel začala dusiť. Keď som to zbadal chcel som na nich zakričať, no uvedomil som si, že cez ten hluk by ma aj tak nepočuli, tak som sa na to vykašlal. Nezodpovednosť fanúšikov Mortyho kovovej paličky pripravila o život ďalšiu osobu.
Pri odchode som nechtiac narazil do tej osoby s dierou v bruchu. Chcel som sa mu ospravedlniť, lenže hlas v mojej hlave ma nútil povedať niečo úplne iné. Gabrielov hlas sa mi ozýval v každej slepej dutine môjho mozgu.
„Rád ťa znovu vidím, Abe,“ povedal som nahlas a rýchlo som sa pobral preč. Neznášam situácie keď musím hovoriť niečo, čo ani nechcem. Počul som ako ten s dierou ziapal: „KDE SI!?!?“
Utekať preč odtiaľ mi neprišlo vôbec divné. Ten chlapík vyzeral naozaj nebezpečne. Hrubý čierny rám na okuliaroch, biele dlhé vlasy zakryté klobúkom. Toho chlapíka som už raz videl, neviem kde, ale videl som ho.
Pred spaním som si stihol ešte vypočuť 2 Dni bez Haluze na ozrejmenie nádherného koncertu zo ŠPINY!, dopil som zvyšný absinth a ďalej si už nič nepamätám.