29.9.2008 - Pondelok

Dnes je ten veľký magický deň. Deň Dé. Deň, kedy pôjdem konečne navštíviť tú kľúčovú osobu v mojom pátraní po SF6 a iných dôležitostiach. REE PARANOI. Dúfam len, že nebude trpieť podobnými divnosťami ako väčšina ľudí, ktorých som doposiaľ spoznal. Ako napríklad ten hnusný feťák Angus, ktorý večne hľadal svoju Kiku. Šak ani neviem, kto tá jeho Kika je a prečo ju tak stále hľadá. Anddy, chlapec čo nemá čo robiť. Jeho páska nosená striedavo na jeho očiach ma už dosť iritovala, a ani neviem na čo ju nosí, keď vidí na obe oči. Na druhej strane som stretol aj normálne vyzerajúcich ľudí. DREEM. Osoba, ktorá sa zdá byť ako z inej krajiny, z iného miesta, nepasuje vôbec medzi týchto podivínov. Vyzerala ako vystrihnutá z rozprávky, ktorú vymýšľal drogovo závislí človek. Nič nelegálne. Keď sa tak nad tým zamyslím za posledných pár týždňov sa mi stala kopa abnormálnych vecí, s ktorými som sa za môjho bežného života nestretol. Ba, ani by ma o tom nenapadlo uvažovať.
Mystical Mushrooms som našiel pomerne rýchlo. Od domu Blek Starr som prešiel pár uličkami, ktoré sa zdali byť takmer zabudnuté. Obývane machom a inou pre mňa neznámou háveďou. Prešiel som tade rýchlo v domnení, že je to skratka, aj keď historky o tej uličke tvrdili niečo iné. Historky tvrdili dosť absurdnú pravdu. Ulička ťa pohltí. Kto by už niečomu takému veril. GRIN STRÍT. Áno presne tak sa volala. Vábi vás svojím milo znejúcim hlasom a nakoniec vás zje!
Na námestí som odbočil doprava a zabočil, do tej uličky, kde aj včera. Do uličky, ktorú nebolo vidno. Architekt tohto námestia, si dal na jeho vybudovaní asi záležať. Ale, ako som už spomínal, táto ulička sa od ostatných líšila. Domy neboli vôbec stavané rovno, dvere tiež tak nepôsobili a aj komíny dokonca odporovali zaužívanému štandardu. K obchodu Mystical Mushrooms sa šlo cestou rovno oproti podniku ŠPINA!, cesta sa po niekoľkých metroch točila doprava a potom znovu doprava. Tvorila akéhosi slimáka. Predposledný dom. Dvere boli síce rovné, ale celý dom pôsobil krivo a spľasnuto. Na dome veľký, monumentálny nápis MYSTICAL MUSHROOMS. Na dverách neboli ani len otváracie hodiny, ako som bol zvyknutý u bežných obchodoch, ale môj pocit inteligentného človeka ma utvrdzoval, že tento obchod býva otvorený furt. Dokonca aj v nedeľu. Zbytočne som stratil jeden deň!
Vošiel som dnu. Miestnosť nebola veľká, zase ani malá. Najpozoruhodnejšia bola jeho výška. Áno obchod z vnútra pôsobil neuveriteľne vysoký. Možno to bude tými veľkými regálmi plnými všakovakými blbosťami od hadej kože, cez ampulky s vytrhnutými zubmi po vypchaté adamusy rôznych veľkosti. V regáli vzadu v miestnosti, za obrovským stolom, za ktorým nik nesedel, som si všimol rôzne zelené elixíry. Podľa štítkov nalepených na fľašiach som usúdil, že každý z nich ma iné využitie. Ale ja sa v tejto alchymistike vôbec, ale vôbec nevyznám. Dvere som zavrel s menším rachotom, na ktorý asi reagoval Ree, lebo vybehol so zadnej miestnosti a na celú ulici začal na mňa ziapať.
„TO SI TY! TEN, KTORÝ MA VŠADE HĽADÁ? ČO ODO MŇA CHCEŠ? DAJ MI POKOJ! TY ŠPINA HNUSNÁ ICHENBACHSKÁ!“
Ree vyzeral ako by sa práve zobudil. Mal šedé vlasy, okolo ktorých mal obmotanú šatku. V jej strede symbol. Akýsi plamienok. Nejaký iný symbol mal aj tiež na pravom rukáve. Pravdepodobne patril k tej jeho prekliatej alchýmii. Zaujali ma jeho, ako by som to nazval, no proste štvorce systematicky rozmiestnené. Neviem, aký efekt to malo mať, ale vyzeralo to zaujímavo. Musím podotknúť, že aj jeho oči boli zelené. Je to priam až podozrivé, že ľudia čo majú aj malé dočinenie s adamusmi majú zelené oči. Teda minimálne jedno oko.
„Ja nie som z Ichenbachu,“ odpovedal som zcela kľudne. „Volám sa Ivan Ivanovič.“
Ak, to bol Ree, čo predpokladám, že bol, sa tváril mierne prekvapene.
„...myslel som, že si to hnusné, tučné prasa s dlhými prstami. Ten pokašlaný exekútor, ale keď nie si tak fajn potom a zabudni na všetko, čo som povedal.“
Neviem na čo mám zabudnúť, nebodaj na niečo, čo povedal? Nepamätám si, že by niečo hovoril.
„Som Ree Paranoi,“ dodal. „ČO POTREBUJEŠ!“
„Počul som, že ty jediný predávaš SF6.“
„Áno, je to možné. Koľko toho potrebuješ? ŠPINA!“ opýtal sa.
„Tak akurát,“ odpovedal som.
„Lenže ak ty nezaplatíš Reeovi, Ree ťa potom zabije,“ povedal s úplnou vážnosťou. „Dobre, len žartujem, ale to neznamená, že nebudem rešpektovať pravidlo alchýmie.“
Rukou ukázal na stenu nad regálmi. Visela tam malá tabuľka, kde bol kriedou načmáraný nejaký nápis. Zdá sa, že ten nápis každú chvíľu menil lebo od toho neustáleho písania sa tabuľa načisto predrala a na niektorých miestach ostali už len diery. Čudujem sa, že tá krieda stále píše.
„Zákaz fajčiť?“ spýtal som sa prekvapene. Divné pravidlo, ale fakt to mal na tej tabuľke zavesenej na stene, tak aby si to všimol len ten, kto vie, že to tam je.
„...mal som na mysli tú druhú tabuľku.“
Ukázal na druhu stranu. Na tabuľke menšej, než bola tá predchádzajúca bolo na čiernej plachte smaragdovým písmom vyšitý nápis:
ĽUDSTVO NEMÔŽE NIKDY ZÍSKAŤ NIČ BEZ TOHO, ABY SA VZDALO NIEČOHO V TAKEJ ISTEJ HODNOTE.
„Aha...a čo ja stým? Na čo ti je pravidlo, ktorému aj tak nik nechápe?“
„Nie! Tým som len chcel povedať, čo mi ponúkneš ako protihodnotu za SF6?“
„No mám tu hodinky, dvadsaťsedem mincí v peňaženke a môj neoceniteľný klobúk,“ trochu sa mi točil jazyk. Vedel som, že ráno si nemám dávať ten absinth a ešte k tomu s kávou. Cítim sa mierne podnapitý. Sakra!
„Všetko čo si práve vymenoval môžem mať. Niečo iné.“
„Čo tak za inf...“ skočil mi do reči.
„To bude výborne. Informácie o adamusoch sa mi teraz hodia,“ povedal s menším úškrnom.
To, že mi skočil do reči som si nejako nevšímal, snažil som sa naplno vymyslieť si nejaké falošné informácie.
„Ak ťa môžem požiadať, tak nie nejaké falošné,“ zase mi skočil do reči.
„Jasné.“ Ako to robí? Vie snáď čítať myšlienky? „Niečo o Igorovi napríklad?“
„No o tajomnom pánovi ako vidím nič nevieš, no ale informácie o Igorovi sa mi fakt hodili. Díkes.“
Ja neviem o čo mu ide, netuším ani len akým spôsobom to robí, ale začínam sa toho desiť. Hovorí mi veci, ktoré som sa práve chystal povedať a aj veci, ktoré som nemal ujasnené povedal ako keby boli už dávno známe. Niečo tají. Určite niečo tají. A je toho určite viacej. Ree není asi až tak nezainteresovaný do tohto neobvyklého diania. Máme tu jeden veľký hríbový problém.
„Ako to robíš?“
„Čo ako robím?“
„Ako robíš to, že na moju otázku odpovieš skôr ako je položená?“ moje nevedomosť ma ničila.
„Vari vieš čítať myšlienky alebo nejak inak to predvídať?“
Ree bol fakt nejaký podivín. Iba odbehol do zadnej miestnosti a v malej sklenenej flaštičke mi doniesol SF6. Nič tam nebolo, aspoň som si to myslel, ale ja som sa málokedy zmýlil. Fakt vyzerala ako prázdna.
„Tu máš,“ povedal. „ To máš za tie informácie ako sme sa dohodli. A dávaj pozor na tu fľašku, je veľmi labilná. Ešte raz mnohokrát díky. Fakt som ti vďačný a nemusíš sa za nič ospravedlňovať. Varujem ťa, už nikdy sa sem nevracaj, lebo sa stane niečo čo by sme boli radi aby sa nestalo. A TERAZ VYPADNI!“
Absolútne som nechápal, čo to splietal, ale vyznelo to divne. Ale mám SF6 a môžeme zachrániť Očimiho. Ak Očimi vytriezvie je s ním amen, tak to tvrdila aspoň Blek Starr. No a ja nemám času navyše. Šťastie, že si ešte pamätám, kde sa nachádza Votkove laboratórium. Nachádzalo sa neďaleko Vysokých Hôr, ktorých vrchol nepresahoval hladinu mora. Kúsok nad Drynkoliou. Oblasť zvaná Niekde. Dal som si pár hríbov a zapil absinthom. Po pár pohárik som už našiel odhodlanie požiadať kŕdeľ kačíc o rýchli presun do Niekde. Po niekoľkých nepodarených pokusoch o zostrelenie banánom sa kačice aj tak vzdali a vysadili ma bezpečné miesto pri nádherne voňajúcej absinthovej rieke. Všetko sa mi zdalo také jasné, mnohofarebné a rozdvojené. Niečo nepríjemne. Začal som jasne vnímať svet okolo seba. Tie jeho ponuré farby, padnuté lístie zo stromov a veľký blikajúci nápis Votkovo Centrum pre Beznádejne Nevyliečiteľných a Ľudí. Nie, nie, to sa mi muselo ešte zdať. Asi nejaká hríbová deriéra.
Do jeho labáku viedla chodba pod tým nápisom, ktorý nebol až taký veľký a neblikal. Chodba na okraji hory sa tiahla pár metrov pod horou. Potom chodbou doľava niekoľko kilometrov rovno. Našťastie tam bol vozík ktorý ma odviezol necelých 11 metrov na druhú stranu k bielym nápadným plastovým dverám z bieleho plastu. Slušne som zaklopal a potom vtrhol dnu s hysterickým MÁM TO! Mikuláš sedel v kresle s nohami vyloženými na stole a očividne ma maximálne ignoroval. Sledoval nejakú trápnu chemickú reakciu, ktorej priebeh bol asi taký zložitý ako bublanie, penenie a sem-tam výbuch. Oblečený mal ten istý plášť, ktorý mal aj vtedy v Hrobke. Pravdepodobne ho zo seba nedal dole niekoľko rokov. Celý natešený, v ruke držiac fľaštičku s SF6, som sa ponáhľal za ním. Ani by ste neverili, aké bolo to laboratórium obrovské, na jeho konci jeden stôl, pri ktorom akurát sedel Mikuláš K. Votka.
Lenže, tá malá, ťažká, sklenená fľaštička sa mi z rúk vyšmykla, padla na zem a rozbila sa. Z miesta, kde sa rozbila unikal nejaký plyn. NIEE! To je Očimov koniec. Už nemáme žiadnu nádej ho zachrániť.
Mikuláš sa to snažil pozbierať. Lenže, keď som videl ako sa taký starý človek skláňa po niečo na zemi, nedalo mi a povedal som: „Ja to pozbieram.“
Mikuláš sa len smial a smial. Takého smiechu som sa najviac zo všetkého desil. Čo teraz?
Votka musel na mne spozorovať nepatrné známky v zmene nálady. Dodal: „Neboj, ja mám ešte jednu fľašku s Očimovým elixírom. Nevyzdvihol si ju a teba som len skúšal, čo si pre neho ochotný urobiť. Ja by som mu tú fľašku zaniesol aj sám, len som sa bál Očiho reakcie. Je totiž v plastovej fľaši a Oči je na plast alergický.“
Neváhal som ani minútu, fľašu mu vytrhol z rúk, lenže nebola zavretá tak sa mi podarilo niečo viacej vyliať, a ponáhľal som sa domov. Blek Starr by tam neska alebo zajtra už mala byť.
Rozhodol som sa ísť od Vysokých Hôr peši do Zabbiho. Bola to síce vzdialenosť ako od Zabbiho po Niekde, ale to mi nevadilo. Fľašku som amatérsky zaštupľoval nejakým vrchnákom, ktorý som našiel skrytý pod lístím mimo mojej cesty. Čudovali by ste sa, ale pasoval tam.
Cestu opisovať radšej nejdem, bola nudná, nezáživná a nad moje sily. Krátil som si ju spievaním pesničky, ktorá hrala na začiatku jedného známeho seriálu Burina.