Domov, do Zabbiho, som šiel naspäť cez Kazimarské lesy. Stmievalo sa. Mesiac osvetľoval cestu, po ktorej som kráčal. Nikde nikoho. Len nejaké zveri v lese dávali hlasne najavo, že sa tam niekde hlboko v útrobách lesa nachádzajú. Začal som sa obávať o svoje zdravie. Čo keby ma náhodou napadla nejaká splašená veverička? Keď som sa takto zamýšľal nad nástrahami divočiny, niečo neopísateľné sa na mňa vyrútilo. Vôbec to nevyzeralo ako tá veverička. Nebezpečenstvo pre mňa pominulo, ale až do chvíle, kým som nezistil čo je to za netvora. Vyzeral ako adamus a rútil sa priamo na mňa.
Ďalej si pamätám už len, ako som sa zobudil na zemi. Neviem ako dlho som mohol spať a vôbec ma nenapadá prečo. Ale musím uznať, že môj sen bol vskutku zaujímavý.
Bol som sám v hlbokom lese a ponechaný napospas osudu a oproti mne sa rútil obrovský adamus. Nebol to Igor. Tým som si bol takmer istý. Nech som robil čokoľvek, nemohol som sa vôbec pohnúť. Cítil som ako moje telo slabne a moja myseľ sa dostáva do úzadia. Po celý ten čas ten čas som ale vnímal tú hrôzu. Len sa so mnou niečo dialo a ja som nezmohol absolútne nič. Jedine nevinne sa prizerať. Všetka moja energia a aura akoby opustili moje telo, lenže ako som si potom všimol, moja vlastná energia sa presunula do môjho tieňa. V mesačnom šere sa tieň rýchlo plížil k adamusu. Pomaly po ňom vyliezol, začal ho škrtiť a popritom sa smial; tým štýlom MUHAHAAA. (Hmm, zdá sa, že v sne je všetko možné). Hríb to síce nezabilo, ušiel. Nie ďaleko. Skrýval sa niekde v lese. Tieň sa mi vrátil do pôvodného stavu a mnou sa rozliala energia. Cítil som ako padám a vtom som sa prebral.
Priam fantazmagorický sen. Lenže donútilo ma to spomenúť si na jednu vec. Stalo sa v priebehu pár prechádzajúcich dní. Nepamätám si presne, ktorý deň to bol, ale viem, že som sa sám potuloval po Drynkolii. Prechádzal som popri jednej sklenej budove a zas som ho zbadal. Môj odraz, ktorý už nebol môj. GABRIEL! Stál oproti mne, tak ako ja oproti nemu. Do tváre mu nebolo vidno ani v najmenšom. Požiadal som ho aby si dal dole tú kapucňu. Asi sa urazil alebo čo, neviem, proste sa mi chrbtom otočil. Chcel som to sklo rozbiť, čudný hlas v hlave ma ale varoval. Vzápätí sa Gabriel postavil. Síce ja som sa chýbal, no on sa nepohol. Stál tam nehybne, ja som cítil len ako sa na mňa pozerá. FAJN! Skríkol, ale počul som ho asi iba ja. Strhol kapucňu. Ostal som v nemom úžase. Fakt husté. To ale teraz keď píšem tieto riadky. Predtým som sa nezmohol ani na slovo.
Tvár samá bieloba. Belšia než tie papierové vreckovky čo mám akurát na stole. Z bokov ju zakrývali dlhé, rovné, čierné vlasy. V jeho chorých očiach nebolo náznaku po žiadnej empatii a dokonca ani po dúhovke. Kruhy pod očami vyvolávali rešpekt aký nemal žiaden patologický nespavec. Pery vysušené. Vyzeral presne ako ja. Ja omnoho, ale naozaj omnoho rokov starší. Takmer som si nevšimol ten obrovský symbol, čo mal vytetovaný na krku. Všimol som si, že ten istý symbol mal zavesený aj na retiazke okolo krku. Nakreslím vám to, lebo sa mi to nechce opisovať.
Vyzeral nejako takto:
Čo je to za symbol? Táto otázka ma bude asi ešte dlho trápiť. Možno do zajtrajšieho rána. Som rád, že som už konečne doma. Doma u Blek Starr. A aj dosť unavený na to aby som pokračoval. Dnes bol krutý deň. Zajtra musím napísať Očimovi list. Je tu kopu nevyjasnených vecí a ešte k tomu začínam podozrievať Blek Starr, že má nejaké tajomstvo. Možno sa to týka jej oblečenia, možno...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára