28.9.2008 – Nedeľa

Rozhodol som sa Očimovi napísať list. Zapol som si Práčku a počúval. Pri hudbe sa mi vždy lepšie písalo. Do listu som si vylial všetky moje pocity a nálady. Takisto som spomenul aj ten môj včerajší sen a aj to aké to bolo pre mňa nezvyčajné. Rozhodne som nezabudol napísať udalosti za posledných pár dní, čo bol Očimi preč. Ale to je len zlomok toho všetkého. No, nemohol som sa nespýtať jednu fakt dôležitú vec, prečo je Mikuláš na všetkých taký arogantný. Pripomenul som mu aj moje závažné zistenie. Týkalo sa to Blek Starr, ale aj jej oblečenia, pardon kostýmu.
Dopísal som list, ktorý bol napísaný na menšom útržku látky z bielej flanelovej košele. Je ľahko dostupná a dostať ju v každom dobrom obchode, ale k veci. Omotal som látku s dopisom okolo nohy Očimovho poštového vrabca a vyhodil ho z okna. Zamával svojimi papierovými krídelkami a odletel. Rád by som len vedel, ako ho nájde keď nik nevie kde sa Očimi Otočí nachádza. Možno ani on sám to netuší. Ale znie to fér.
Na obed som si dal výživnú fazuľovú konzervu a zapil dúškom čistého vzduchu, lebo absinth nám už došiel a vydal sa do mesta hľadať Ree Paranoia. Prešla dlhá doba a ja som ho aj tak nenašiel. Blúdil som, síce mesto bolo malé, skladacie. Všetky uličky, ktorými som vláčil moje už aj tak bezvládne telo, viedli na Kruhové námestie. Ako som dúfal, v nedeľu poobede sa tu stretávalo veľa ľudí, ktorí si ponadávali, skočili na nejaký drink typu „a ešte mi dolej“ a potom sa milo rozlúčili. Na jednej lavičke na námestí som ho zas zbadal. Chlapca, ktorý fakt nemá čo robiť. Svojím jedným okom, lebo to druhé mal páskou prekryté, čítal dnešné zabbiho noviny Šľak. Lenže niečo ho asi zaskočilo, noviny jemne s treskotom položil na lavičku a pobral sa preč. Neutekal, proste odišiel. Nečítam bulvár, takže nemám najmenšiu predstavu o tom čo sa v tých zatratených novinách píše. Neunikol som mojej zvedavosti a napokon som podľahol pokušeniu sa ísť pozrieť. Na novinách svietil hrozný titulok.

MŔTVOLA V KAZIMARSKÝCH LESOCH

Slávny polohríb Beztela Ničihríb zabitý minulú noc pri práci.
Bol známy svojou výrečnosťou a najmä pátraním po sympatizantoch, ako aj po samotných adamusoch. Akékoľvek zmienky o jeho nepriateľoch, alebo o výsledkoch jeho tajného vyšetrovania kontaktuje na adrese našej redakcie, je tu taktiež možnosť kontaktu mestských vyšetrovateľov.
Slávny polohríb Beztela sa už roky snažil nájsť a zničiť zrodcu novej generácie adamusov. Ako sa zdá v tú jeho osudnú noc mu už bol na stope, ale nejako ho prekvapil. Vrah musel byť nesmierne prefíkaný, nezanechal žiadne odtlačky, nič. Bude veľmi ťažké ho vypátrať a zničiť.
Zajtra na Kruhovom námestí o 16:44 sa bude konať slávnosť, pri ktorej Beztela Ničihríbovi udelia posmrtný diplom a medailu za zásluhy. Po tom bude nasledovať hostina, na ktorej sa bude popíjať lacné neznačkové víno z Tržbiku. Takisto sa očakáva, že tam príde aj samotný vrah Ničihríba, kde sa po pár pohárikoch vína prizná.

Po dočítaní tohto článku sa mi v hlave ozval echo hlas. Opýtal sa ma. Bola to ale len jedná otázka, ktorej zmyslu som nepochopil. Pôjdeme? Tak znela ta otázka. Nedbal som na to. Rozhodol som sa sledovať toho divného chlapca. Fakt bol divný. Našťastie sa mi ho podarilo dobehnúť. Šiel na opačný koniec námestia a zabočil do uličky, ktorú tam ani vidno nebolo. Spočiatku som si namýšľal, že je to stena. Ale nebola. V tej uličke bolo všetko divné. Domy krivo postavené. Z domov trčali komíny, ktoré boli tiež rôzne zalomené a boli z plechu. Tuším sa tak ten materiál volá. Kráčal som po niečom, čo sa ani len z diaľky nepodobalo ani len na dlaždice. Poukladané asymetricky, harmonicky a na zemi bolo čosi mazľavé, čosi lepkavé. Veľmi obtiažne sa po tom chodilo.
Chlapec zabočil do nejakého slušného podniku s názvom ŠPINA!, v ktorom akurát hrala nejaká neznáma psychadelic rocková kapela Absinth District svoju najznámejšiu pesničku Green Medicine. Podnik bol takmer plný, až na tých pár ľudí, čo tam neboli. Ten divný jednooký chlapec sedel pri stole a pozeral sa na tých ľudí čo tam niečo hrali. Ja som si sadol pri bar, že si niečo objednám. Objednal som si Absinth, ani som nemal na to chuť a ani peniaze. Čašníčka spozornela. Bola taká nádherná, že som sa čudoval sám sebe, že som tu nikdy nebol. Červené, mierne kučeravé vlasy mala rozpustené, čo jej dodávalo na kráse. Oblečenú krátku červenú sukňu a do toho vypasované červené tričko s väčším výstrihom ako obyčajne. Tu nádheru dopĺňali už len kockované silonky a jej čierne boty. Akonáhle sa na mňa zahľadela svojimi červenými očami ostal som v pomykove a úplne som zabudol na to prečo som sem prišiel. DREEM! Zakričal niekto a objednával si ďalšie pivo. (Aspoň to ako pivo vyzeralo).
Zobral som si svoj absinth a prisadol som si k nemu bez toho aby som sa mu aspoň pozdravil a hneď som začal.
„Neviem kto si, neviem prečo ma stále sleduješ a vonkoncom nechápem tomu prečo nosíš tú pásku raz cez jedno a raz cez druhé oko, ale zdá sa, že vieš všetko, čo ja potrebujem akurát vedieť.“
Zdá sa, že absolútne nechápal tomu čo som mu pred chvíľou akurát povedal a aj naďalej na mňa pozeral tým svojím vypatlaným okom.
Odpil si z piva a povedal: „Som Anddy a som z mesta Athello...a nesledujem ťa, nemám dôvod prečo.“
„Aha,“ snažil som sa tváriť prekvapene, aj sa mi to asi darilo. „A prečo si teda striedaš pásku cez oko, lebo ju nemáš stále cez to isté?“
„Image,“ odpovedal razantne, lenže predtým ako to povedal sa musel napiť.
„To ma neprekvapuje,“ povedal som navonok dôveryhodne, ale neveril som mu ani slovo. „Hľadám niekoho kto pozná Reeho Paranoia,“ pokračoval som.
„Ja nie som Ree,“ odpovedal. „Opýtaj sa dílera, ten pozná všetky pofidérne osoby.“
„Takže aj teba? O tom nepochybujem, a kde ho nájdem?“
„Tomáš L. Angus, gitarista tejto skupiny, on ho pozná osobne, tuším. Často o ňom básni aké dobré veci má. Ja som ho v živote nevidel.“
Postavil som sa a vydal som sa za Angusom – Zabbiho dílerom. Na odchode za ním som sa mu slušne odzdravil, poďakoval a ešte som sa mu aj dodatočne predstavil. Cestou barom k pódiu som sa stihol potknúť o jednu stoličku, pri páde zobrať obrus z ďalšieho stola a spolu sním stiahnuť na zem tie tri poháre ktoré tam boli. Postavil sa a tváril som sa akoby nič.
Vystihol som to veľmi dobre, akonáhle som prišiel k pódiu dohrali poslednú pesničku.
„Áno? Nevidel si Kiku?“ opýtal sa. Absolútne som nechápal jeho otázke. Kto je to Kika? Hmm, to je jedno.
„Nie. Prosím ťa, počul som že poznáš Reeho. Mohol by si mi poradiť, kde ho nájdem?“
“Nevidel si Kiku?“ pokýval som hlavou na znak NIE. „ No, Ree,“ pokračoval, „Ree vlastní ten obchod Mystical Mushrooms, tam ho nájdeš a nevidel si Kiku?“
„NIE!“ ta jeho otázka ma už unavovala. „To myslíš ten obchod, na ktorý je reklama po celom meste? Všade samé plagátiky. To myslíš ten obchod?“
„Áno presne ten a nevidel si Kiku?“ zas sa to spýtal feťák jeden. Radšej som sa mu poďakoval a odišiel som. Bola nedeľa, takže obchod by bol aj tak zavretý. Šiel som domov s tým, že zajtra ho pôjdem navštíviť. Dnes bol fakt divný deň a to nehovorím ani o tom aký by bol keby tu je Blek Starr. Urobím všetko preto, aby som to prehnane drahé SF6 zohnal. REE PARANOI, konečne sa stretneme.