16.8.2008

Po Adamusoch niet ani stopy. Úplne že zmizli z povrchu zemského. Takýto osud som im neprial....To bude asi tým že už dlhšiu dobu som im nevenoval pozornosť a nerozprával sa s nimi ako s vlastnými synmi. Ale to neznamená že som ich aj naďalej neprelieval absintom. Možno sa budete diviť ale rástli z toho ako z vody. teraz keď píšem tieto riadky merali úchvatných 3,14 metra. Čudujem sa ich ešte nikto nestretol sa voľne túlať po ulici lebo tam som ich naposledy videl. Je to otázne alebo skôr pravdepodobne že Adamusi skapú hneď ako im vyprší promile v telesnej tekutine. Sú strašne citlivé na teplo, svetlo, vodu, chlad atď. Ešte raz ak ich niekde uvidíte hneď im dajte za jeden. Skôr za jednu fľašku. Určíte sa vám odmenia. Stoji to za to si ich obhliadnuť aj z vnútornej strany vesmíru. Mam taký divný pocit že pri zalievaní to bude stále rásť a rásť. Nič z toho, keď z toho jedného dňa vyrastie gožila na bycikli alebo bicykli? No pravdupovediac ma ich osud už ani nezaujíma lebo z tej ich prudko jedovatej telesnej látky mi už nič neni. Nemávam žiadne haluze a ani sa mi nechce densiť na stole. Úbohosť, ale raz som si takmer vygrcal oči. To bol fakt krutý pocit. Ale to mi len elektrika vypadla tak nič z toho. Škoda asi začnem pestovať nové adamusy. Také menej agresívne a viac haluzotvorné. Končím tento príspevok do vedeckých novín Šľak lebo mam dosť hnusný pocit že jedna z 365 hláv Adamusu sa mi akurát nenásytným pohľadom pozerá cez okno do môjho vedeckého laboratória. Ááááááááááááá. Ty kokos to sú zuby. Ááááááááááááá...kde mám ruku?.. šit! ..á!