Na začiatok musím podotknúť, že je to priam nádherný dátum. No ale koho čo po dátume, že?
Jednoducho. Presne sedem dní som sledoval Igorove stopy. Igor bol ale už vymierajúci druh. Posledný z adamusov, vlasových hríbikov. Ako som už podotkol, sledoval som ho. Jeho cesta ma zaviedla až k malej chalúpke na okraji dubového lesa. Chalúpka nebola vôbec veľká a už vôbec nie drevená. Bola vyrobená z dosiek z lisovaných plastových fliaš a natretá pamakrylom na drevo. Chalúpka sa niesla v hnedo modrom odtieni sýtozelenej farby. Strecha bola šikmá a už z diaľky som na nej videl stopy od saní. Zaujímavý museli byť obyvatelia tohto nádherného honosného sídla. Kto to kedy videl sánkovať sa na streche. Rozhodol som sa obhliadnuť situáciu. Všimol som si zopár vežičiek. Veľkých, malých....ale bolo ich veľa. Tá chalúpka mala veľkú bránu, cez ktorú vkuse prechádzali akýsi divný ľudia. Nechápal som to až pokým som neuvidel Jeho. Chlapca s oblúkovým klobúkom s paličkou od bicích v ruke. Vo všetkom ma utvrdil až ten pohľad na jeho jazvu. Jazva tvaru Slnka. Áno bol to on. Sám najsamväčší lovec a krotiteľ Adamusov. Známy aj ako Larvy Ploter. Na chvíľu som akosi prestal vnímať svet. Ten spomalený režim mi fakt vadil. Autogram som nechcel tak som sa pobral preč pomaličky. Asi po 16minutách náročného behu do kopca som natrafil na malú botanickú záhradku. Bol to vlastne skleník, ale dnu som nevidel lebo nebolo na ňom obyčajne sklo ale bolo matné, takže som nič neuvidel. Rozbil som zámok a vkradol sa dnu. Neónové lampy som rozsvietil. Vtom som tam zbadal v kýbloch od pamakrylu nasadené malé mierne odrastené adamusy. Adamusy keď vo vlasoch trochu odrastú sa presádzajú do takýchto kelímkov. Bolo ich tam fakt že dosť. Už viem čo tu Igor hľadá. Ale pomaly už musím ísť, lebo niekto sa akurát vkráda sem do skleníka.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára